Sestra Severusa Snapea (éra Záškodníkov)

† CHAPTER AS †

Rokfort, Anglicko

Diana

Zatiahla som závesy na svojej posteli a zašila sa do periny.

„Dida, môžem s tebou hovoriť?" ozval sa spoza závesov hlas Jennifer.

„Nemôžeš, Janíková!" odvetila som.

„Fajn, Snapeová!" zvolala podráždene. „Tak si buď urazená!"

V izbe zostalo ticho. Po chvíli som zaspala. Ráno som sa zobudila celkom odpočatá. Bola som hore ako prvá, a keď som sa vracala z kúpeľne, môj pohľad dopadol na kúsok pergamenu na mojom nočnom stolíku. Dobre viem, že keď som išla spať, tam nebolo nič. Pokiaľ je to Janíkovej pokus o zmierenie, tak je to dosť úbohé.

Zobrala som pergamen a roztvorila ho:

Spievali sme pesničku z našich rokov.

Chcem sa len vrátiť tam, kde to všetko začalo.

Tam, kde som sa stratil v tvojich tmavých očiach.

Tam, kde si si získala moje srdce.

A ja blázon si to nevšimol už dávno, že ma to k tebe ťahalo už oveľa skôr.

Ale až vtedy, keď si sa ty rozhodla pustiť toho lana, ktoré nás k sebe ťahalo.

Prečo si sa rozhodla potlačiť svoje city ku mne do úzadia?

Keď moje srdce pre teba horí láskou.

Spravím všetko, aby som ten plameň v tebe rozhorel opäť.

Aby si bola len moja a ja len tvoj.

Spievali sme spolu tú pesničku z našich rokov, ktorej text máme hlboko vrytý v našom vnútri.

Anioł

„Čo to sakra má byť akože?" povedala som si potichu pre seba.

Keďže je dosť skoro ráno, tak mi to až tak moc nemyslí, ale po tomto mi to nemyslí už vôbec. Pergamen som naspäť poskladala, dala do batohu a odišla z izby von.

­­­­­­­­______________________________________________________________

Vonku bolo celkom chladno, ale to mi až tak neprekážalo. Sedela som na tribúne metlobalového ihriska a sledovala chrabromilský tréning. Išlo im to veľmi dobre, aj napriek tomu, že som tomu vôbec nerozumela.

No nemohla som sa moc sústrediť. Vzadu v hlave ma stále pálil ten pergamen z dnešného rána.

„Nie je ti zima?" vyrušil ma z myšlienok hlas a ja som sa strhla od ľaku.

„Nie." povedala som a pozrela sa na Jamesa. „Už ste skončili?"

„Áno. Dnes trochu skôr. Trápi Ťa niečo?" spýtal sa.

Pohrabala som sa vo vrecku a vytiahla pergamen.

„Spoznávaš toto písmo?" spýtala som sa ho a podala mu pergamen.

Akonáhle mu na pergamen dopadli oči, som zahliadla, že ho automaticky poznal.

„Nie, nič mi to nehovorí." zaklamal. „Prečo sa pýtaš?"

„Len tak." odpovedala som a pergamen mi vrátil. „Našla som si to ráno na stolíku vedľa postele."

„Aha." povedal neurčito. „Preletíme sa?"

„Čo?" zvolala som prekvapene.

„Či sa preletíme?" zopakoval a natiahol ku mne ruku.

Tú som prijala a on mi pomohol si sadnúť za neho.

„Ale pevne sa drž." prikázal mi.

Dala som mu ruky pevne okolo pásu a vyletel. Musela som zvriesknuť, pretože takto rýchlo som na metle ešte v živote neletela. Ale je vidieť, že hráva metlobal, pretože metlu ovládal perfektne.

______________________________________________________________ ______________________________________________________________

Sirius

„Čo že sa tak začal o Dianu zaujímať?" položil som Remusovi otázku, keď sme šliapali na metlobalové ihrisko za Jamesom.

„Jak to mám vedieť, Sirius." odpovedal mi podráždene.

Je pravda, že ho týmto otravujem celý deň. Započul som v diaľke smiech. Zdvihol som hlavu a v začínajúco šere som spozoroval dvoch ľudí lietať hore dolu na metle.

„To je James a Diana." poznamenal Remus.

Pocítil som, ako vo mne pomaly začína vrieť hnev voči môjmu vlastnému najlepšiemu kamarátovi a Remus to vycítil.

„Hlavne sa upokoj, jasné!" varoval ma. „Diana odkedy sme sa vrátili späť do školy nemá zrovna náladu, takže je viac ako pravdepodobné, že sa ju snaží len rozveseliť. A navyše si jej poslal tú básničku, nie? Keď tam teraz prídeme a oni zosadnú, môžete sa porozprávať."

„Nemyslím si, že bude vedieť, že je odo mňa." povedal som potichu.

„Prečo by nevedela?" nechápal Remus. „Veď si sa tam podpísal, nie?"

„No, podpísal, ale nie svojím skutočným menom." priznal som.

„Ty si kus imbecila! Dúfaj, že pozná aspoň svoje písmo. A poď rýchlejšie, už zosadli." popohnal ma.

Keď sme prišli až k metlobalovému ihrisku a vošli vo dverí, kade sa tam vchádzalo, musel som zastať. Pri strede ihriska stála Diana s Jamesom a ... bozkávali sa.

To bola pre mňa ako rana pod pás. Otočil som sa na päte a rýchlo vykročil späť do hradu. Zúril som ako býk. Viem, že by som nemal byť na Jamesa naštvaný, keď je to môj najlepší kamarát, ale toto ma fakt zabolelo. A vlastne je to všetko aj moja chyba. Keby som sa bol rozhýbal skôr a povedal Dide hneď na začiatku, čo k nej cítim, mohla byť dávno moja a ja som si toto všetko mohol ušetriť.

Ale nie, ja musím byť tupec najvyššieho kalibru.

Došiel som až do hradu, kde som od nervov kopol do jedného brnenia a to sa s rachotom zosypalo na zem.

„Black!" skríkol niekto od schodov a pohľad mi dopadol na profesorku McGonagallová. „Neviete sa správať?"

Iba som mykol plecom.

„Ste na týždeň po škole." povedala prísne. „Teraz choďte na večeru, než rozbijete ešte niečo ďalšie."