Adoptovaná

3. kapitola

Všetko bolo fajn až do doby keď začal ôsmy ročník kôli jednej nepríjemnosti ktorá sa mi stala počas vyučovania. Občas sa stane že zachránim triedu pri skúšaní a tak sa aj stalo konkrétne na hodine občianky. Jednoducho som sa prihlásila a začala som všetko bolo v poriadku až do  momentu kedy som sa zasekla a  nevedela som pokračovať aj keď sa mi učiteľ snažil pomôcť. Nevydala som zo seba ani slovo proste bol vo mne nátlak a zároveň a stres. Ale čo bolo najhoršie? To, že sa mi začali nekontrolovateľne triasť kolená cítila som že sa mi sťažuje dýchanie. So slzami v očiach som sa rozbehla na toaletu kde som dúfala že to prejde ale bolo to ešte horšie mala som pocit že omdliem a v očiach som mala slzy. Každý sa snažil zistiť čo mi je a niektorí sa chceli dostať aj na toalety. Keď to nejak prešlo všimla som si že za mnou prišla spolužiačka a objala ma plakala som na jej rameno doslova. Do triedy som cupitala áno, počujete dobre a všetci na mňa začali pozerať. A aby som to skrátila úzkosť je jedna z najnepríjemnejších vecí na svete. Takže ak si pokladáte otázku či som to zažila, bohužiaľ áno prvýkrát v škole. Vždy sa bojím aby sa mi to nestalo niekde na verejnosti pretože to nechce zažiť nikto verte mi. Aj keď sa mi to nestáva často postihlo ma to možno aj  na celý život. Jednoducho učitelia sú trochu moja nočná mora doslova. A aj keď mi vyhovuje ústne skúšanie tak som vždy vystresovaná aj keď viem, že som sa učila. Ten pocit keď na teba všetci pozerajú je pre mňa strašne stresujúci a ešte horšie sú pohľady každého učiteľa radšej sa nevyjadrujem ale väčšinou to nakoniec dopadne dobre a v tej chvíli sa mi uľaví a to je pre mňa ten najlepší pocit. Považujem sa za stresúňa ale čo už to som celá ja.