Adoptovaná

30. kapitola

Opäť som rozmýšľala nad tým ako odpoviem keďže ma to trochu zarazilo: „Takže niečo ako terapeut?"odvetila som pomaly.  „Áno. Robím to preto aby z toho obete nemali traumu na celý život."

„Nemusel si z toho robiť až takýto manéver vystrašil si ma." odvetila som. „Ale počkaj čo chceš robiť ďalej?"

„Predtým ako sa zvezieme autobusom tak mi sľúb že sa Samo nič nedozvie inak to nedopadne dobre." „Fajn ale ako mu to mám potom povedať?"

Pohľad Sama
Už sme prešli dobré dva kilometre a už teraz sú niektorí zadýchaný. „Ľudia chýba vám kondička zniete ako vŕtačky." dodal som zo smiechom. „Ja chodievam pravidelne von a nestáva sa mi to." Zrazu som počul ako všetci zastavili a tak som si povedal že sa asi radšej vrátime späť domov.

„Inak musím už ísť. Rád som vás videl tak ahojte." odvetil Maty a vydal sa skratkou von z lesa.

Keď Maty odišiel tak sme sa otočili ale tu sa stalo niečo čo si nikto nemyslel že sa stane. „Proboha kde je Viki není tady!" dodala Naďa s krikom akokeby ju niekto bil. „No výborne hľadajme rozdelíme sa Samo a Naďa vy pôjdete smerom akým sme sem prišli a ja pôjdem cez túto trávu. Ozvite sa ak niečo zistíte." dodala Klára s pokrikom.

„No napíš Samovi že si stretla kamošku cestou po lese a že ťa pozvala k sebe domov vrátiš sa večer." „Je to dobrí nápad? Nebude mu to podozrivé?" „Nie nebude napíš mu."

„Všetko je v poriadku akurát mi píše Viki že ide ku kamoške vráti sa večer. „Jsi si na sto procent jistý, že jde za kámoškou?" „Áno už sa nemôže nič stať. Napísal som jej nech sa občas ozve môžeme pokojne ísť."

„Dobre odpísal mi mám sa mu občas ozvať." „Fajn tak môžme ísť o päť minút nám ide autobus." dodal Vita pokojným hlasom. Prišli sme na autobusovú zastávku presne vtedy keď nám už išiel autobus krásne sme to stihli. Sadli sme si vedľa seba a celú cestu sme boli ticho trvala asi pätnásť minút až sme došli do Brna. Vystúpili sme v centre mesta a ocitla som sa pred terapeutickým centrom a tak som si v duchu povedala: „Takže to bola naozaj pravda." Po krátkej prechádzke chodbou som vošla do útulnej miestnosti ktorá bola vyzdobená motivačnými lístočkami. Sadla som si na pohodlnú stoličku potom sa ma Vita opýtal pár informácií aby ma mohol zaevidovať v počítači a začali sme. Najprv som dostala otázku ohľadom toho aké som mala detstvo a ako som vnímala život v detskom domove. Keďže to bola pre mňa dosť citlivá téma povedala som len pár vecí ktoré som uznala za vhodné.   Potom sa ma začal pýtať na to aký som mala pocit z tých chalanov ktorí ma takto zneużili. Nejakou náhodou o všetkom vedel aj keď tam akurát vtedy nebol asi sa to dozvedel cez niekoho možno od Samka. Môj pocit z nich bol strašne nepríjemný už len z hľadiska toho čo robili a ako pristupovali jednoducho bolo to fakt neprijateľné. Vitaa má chápal a povedal mi aj jednu tajnú informáciu a to tú že pri sebe mali vyše šesťdesiat detí a polovica svoj život ukončila. Keď som to počula tak mi po tele naskočili zimomriavky a tlačili sa mi slzy do očí. Hlavné je že už sa na slobodu nedostanú tak ľahko pretože im to karma druhýkrát pekne vrátila.