Postupom času som si na život v detskom domove zvykla aj keď to bolo ťažké. Môj život sa ešte ani nezačal a už som skončila takto. Vždy sem príde niekto nový a vo mne to vyvolá pocit strachu. Zajtra mám 10 rokov už viem že to budú najhoršie narodeniny v mojom živote keďže príde pár rodičov kôli možnej adopcií a dosť sa bojím toho, že sa nikto nenájde. Toto budú prvé narodeniny ktoré prežijem sama. Myšlienka samoty ma neuveriteľne desí ale čo už. Obávam sa že si nenájdem ani kamarátov pretože hľadanie kamarátov nie je mojou silnou stránkou. Nastal deň narodenín a ako som spomenula nikoho to nezaujímalo aj keď moja opatrovateľka mala môj dátum narodenia proste to každý ignoroval. Dnes ma čaká pár konzultácii a bojím sa pretože ak niekto vidí že mám zdravotné problémy tak to každý okamžite odmietne. Veď ľudia sú rôzny nikto nie je dokonalý a niektorí to majú oveľa horšie ako ja. Strašne ma mrzí to že to vždy skončí neúspechom ktorý môže trvať aj pár rokov. Predstava toho že by všetky deti našli rodinu okrem mňa je fakt smutná. Stalo sa presne to čo som si myslela opäť neúspešne ja už neviem čo si mám o sebe myslieť. To som až tak zle dieťa? Čo som komu spravila nechápem to. Zľutuj sa prosím a dopraj mi už konečne lepší život.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Adoptovaná
Hayran KurguMala som 9 rokov keď ma moji terajší rodičia dali do detského domova kôli zdravotným problémom. Mám 15 a stále dúfam že sa niekto nájde. Je pravda že sa mi zmení život ale raz sa to zvrtne.....
