Adoptovaná

28. kapitola

Potom ako sme sa najedli bolo všetko fajn až do momentu keď sa mi zatmelo pred očami a opäť som stratila vedomie.

Sen
„Povedz nám tvoj dátum narodenia." Predtým ako som odpovedala tak som počula buchnutie dverí a do miestnosti vstúpila neznáma osoba v bielom župane a čiernej kukle. „No? Stále čakám na tvoju odpoveď alebo budeš trpieť." „Nechajte ma na pokoji hovorím vám v dobrom!" V tej chvíli som mala niečo na hlave a počula som kroky. Náhle som cítila ako si niekto položil ruku na moju hruď a postupne postupoval dlaňou k môjmu krku zrazu som pociťovala menší tlak a začala som bezvládne kričať....

Pomaly som otvárala oči videla som čiernobielo cítila som sa slabá. Zobudila som sa na posteli v Samkovej izbe. Vnímala som ale bolo mi stále strašne zle pišťalo mi v ušiach. Počula som jediný hlas a to Samkov pociťovala som menšie otrasy. Okolo mňa bola Naďa, Klára a Maty. „Počuješ nás? ozval sa Samko panickým hlasom. „Áno počujem." odvetila som. Maty mi podal pohár vody aby som sa mohla napiť. Opatrne som si sadla a po pár sekundách som sa opýtala: „Nechýba tu niekto?" Videla som ako sa všetci na seba nechápavo pozreli a Samko dodal: „Kto by tu chýbal?" „Zdalo sa mi že som sa ocitla na rovnakom mieste ako pred pár dňami v tej chladnej garáži videla som tam chalana v bielom župane ale nevidela som mu do tváre."

„Si v pohode?" ozvala sa Klárka pomalým hlasom.

„Áno ale ako som sa sem dostala?" dodala som neisto.

„Preniesli sme ťa aby si si mohla ľahnúť na pohodlnejšie miesto." odvetil Samko milo.

„Zvládneš se postavit na nohy?"

„Asi áno...." Keď som sa chcela postaviť tak som dostala menší závrat a okamžite som si sadla. Napila som sa a skúsila som to znova. Už to bolo lepšie. Moje vlasy vyzerali ako kopa sena takže som si ich išla upraviť do kúpeľne. Keď som to konečne dokončila tak som si sadla k stolu a začala som premýšľať. Kto bol ten chalan v župane? Nedochádzalo mi to a tak som si povedala že to raz zistím. „Viki v si v pohode?" Nečudujem sa že sa ma to Samko opýtal keďže som sedela na stoličke ako kus dreva. „Áno už mi je dobre neboj." odvetila som pokojne a oči som nasmerovala k Samkovi. „Nevyzeráš tak preto sa radšej pýtam." odvetil Samko zo smiechom v hlase. „Môžeš prestať prosím? Nemám rada keď sa mi niekto smeje do očí takýmto spôsobom." „Bral som to ako srandu prepáč. Nechceš sa ísť s nami prejsť do prírody? Tak ako aj naposledy tentokrát len tu po okolí." „Jasné čerstvý vzduch je to najlepšie čo môže byť." Takže som sa s radosťou obula zamkla som za sebou dvere a vyrazili sme akurát vo chvíli keď mi začalo hrejivé slnko svietiť do očí.