Adoptovaná

37. kapitola

Upozornenie:

Každá situácia v tejto kapitole je vymyslená nič z toho sa nestalo naozaj.

Keď sme sa vrátili domov tak sme si povedali že si trochu oddýchneme a sadli sme si v obývačke na gauč. Neskôr mi Samko nakrájal na tanier jablko ktoré som s radosťou zjedla. Zrazu som počula zvonenie zvončeka pri dverách Samko bol tak ochotný že išiel otvoriť dvere.  Vo dverách stál Dominik a keď ho Samko videl tak bol trochu v šoku: „Domino ty čo tu robíš? ozval sa Samko prekvapene. „Prišiel som za Viki je doma?" „Áno poď pokojne ďalej." „Ahoj Domčo poď do mojej izby aby sme nerušili Samka." Obaja sme si sadli na stoličku a tak som sa spýtala: „Prečo si za mnou prišiel?" „Chcel som ti niečo povedať a ukázať." dodal Dominik a napil sa vody. „Ešte predtým než začneme tak prosím aby si sa chvíľu nepozerala poviem ti kedy môžeš." Fajn." Otočila som hlavu doľava a pozerala som sa z okna keď som zrazu cítila že ma niečo pichlo do ruky. „Au čo robíš?" „Prepáč omylom som ťa škrabol." dodal Dominik. V zápätí som cítila že sa mi točí hlava a tak som Dominika poprosila aby ma dal na posteľ.

Pohľad Dominika
„A mám ju teraz ešte nejak spacifikovať Sama a môžeme ísť." zvolal som nadšením keď som sa potichu vybral za Samom ktorí zaspal na gauči takže to nebolo také ťažké. Zobral som injekciu a do brucha som Samovi pichol látku na omráčenie. Následne som ich oboch nabral ma nosidlá a dal do dodávky. Čaká nás päť hodín cesty do Bratislavy kde už na mňa čaká Vitaa a ešte aj ďalšia obeť.

Pohľad Sama
Som dosť unavený takže som si povedal že sa skúsim trochu vyspať a aj keď som sa trochu prehadzoval tak som nakoniec zaspal. Zdalo sa mi že som zamknutý v nejakej izbe kde so mnou boli Vitaa a Dominik. Musel som sa brániť aby mi neublížili pretože mi hrozí že rýchlo prídem o svoj vlastný život. Robili mi nepríjemné veci a udierali do mňa. Zrazu sa vedľa mňa objavila Naďa ale aj Viki. Mal som slzy v očiach keď som ich takto videl. Už neviem čo si mám myslieť pretože už to prestávam zvládať. Cítil som že sa ma dotýkajú na bruchu niekto z nich zatlačil prstami na jedno konkrétne miesto ktoré bolo celé červené a zároveň sfarbené do fialova. Stále som sa bránil ale nešlo mi to pretože pri akomkoľvek pohybe ma Vitaa držal buď za ruky alebo nohy. Kričal som tak nahlas ako nikdy keď som videl čo robia Viki. Stále som sa prehadzoval až do chvíle keď ma prebralo v modrej miestnosti ktorá bola vybavená ako operačná sála v nemocnici. Na stene boli zavesené obrazy ktoré boli plné rôznych symbolov a krvi okolo nich. Zrazu som počul známy hlas.

„Ale pozrime sa kto sa nám zobudil druhá obeť únosu tak čo nám k tomu povieš?" ozval sa Dominik zákerným hlasom.

„Čo sa sakra deje do čoho som zase zatiahntý! Pokiaľ viem tak sme boli pred chvíľou doma nie? Veď ty si bol u nás."

„Áno ale stalo sa to že som ťa s Viki omráčil obidvaja ste nehybne ležali v dodávke päť hodín kým som sa sem dostal. Od mojich bývalých kolegov mám totiž odkázané že ste si niečo nestihli povedať." „Vám preskočilo nie? Takže mne Mates tajil to s kým ďalším v tom má prsty. No výborne."

„Máš pravdu tajil ti to. Sme štyria ale Mates a Lukáš boli hlavný spoločníci ktorí s týmto nápadom prišli asi pred štyrmi rokmi."

„Kde je vlastne moja dcéra? Čo ste jej spravili?"

„To ti nemôžeme povedať pretože sme pod prísahou a mali by sme z toho problém. Ak sa s ňou chceš vidieť tak urobíš to čo ti teraz poviem ale spravíš to na slovo pretože ak ma trikrát ignoruješ tak ti zbraň skončí pri hlave. Takže môžeme začať?"

„To nemyslíš vážne prečo to robíte preboha prečo práve nám dopekla chceme si žiť svoj normálny život tak ako každý človek na tejto planéte. Nie nezačínaj prosím!"