Adoptovaná

7. kapitola

Konečne som sa dočkala po tom dlhom čakaní. Ale už fakt neviem čo si mám myslieť začínam si baliť veci, pretože sa skúsim vrátiť. Neverím v to, že sa niečo stane. Pri tejto myšlienke ma zavolala riaditeľka detského domova a ja som dúfala v to najlepšie. Hneď ako som vošla do kancelárie tak som nemohla uveriť tomu koho sakra vidím. V hlave zaznel môj vnútorný hlas. „Samko?" V hlave som mala množstvo otázok na ktoré som chcela poznať odpoveď. Samozrejme že som hrala to, že neviem o koho ide. Vedela som že to dopadne dobre pred očami som mala svoj nový život. Ani som si to neuvedomila a videla som ako Samko podpisuje papiere. Myslela som si, že sa mi sníva ale bola to realita. Akonáhle sme vyšli von tak sa mi strašne uľavilo a tak som urobila niečo čo mi počas tých rokov strašne chýbalo a roztraseným hlasom som sa prihovorila so slovami: „Môžem ťa objať?" Úprimne strašne sa mi triasli ruky keď som čakala na odpoveď. „Jasné že áno." Neváhala som ani sekundu a okamžite som ho objala. Nikdy som sa nečervenala tak ako dnes. Každý si myslí, že objatie so Samkom je také ako každé iné ale nie je to tak. Ten pocit je jednoducho neskutočný. „Ďakujem " dodala som s úsmevom aj keď som tomu stále nedokázala uveriť. „Inak sledujem ťa odkedy som sem prišla tvoja tvorba je neskutočná hlavne animácie."

Pohľad Sama
Hovorte si čo chcete ale Viki je tak milé dievča ešte zároveň aj moja fanúšika. Keď som sa od jej bratranca dozvedel čo zažíva tak som neváhal prísť. Jej rodičia sú fakt bez chrbtovej kosti a určite si ani neuvedomujú čo spôsobili. Odteraz je všetko v mojich rukách. Zabezpečím to, čo si zaslúži každý z nás. A áno je to bezpečie.