Príšerka

Cesta krajšia než cieľ

Keď sa Únia troška ukľudnila, vydali sme sa hľadať vlakovú stanicu. Potom sme nastúpili na prví vlak smerom na sever, tvárili sa ako keby sme mali lístky a nakoniec sme sa schovali v prázdnom vagóne pod sedadlami. Nebola to nejak úžasná skrýša a nebolo tam ani pohodlne ale nikto by nehľadal dva malé štátne útvary pod sedadlami takže sme to považovali za dostatočné. ...Teda dokým nikomu niečo nespadne a nezačne to hľadať niekde tam kde sme my schovaný. Uni z toho nemal dobrý pocit. Niekoľko krát mi to povedal a vzhľadom že ja nemám úplne mozog na plány som mal vážne pocit že má pravdu a momentálne by bolo lepšie ho poslúchnuť. Ale on nemal lepší plán, vlastne nemal žiadny plán a keď sme nechceli cez noc zostať trčať na uliciach nemali sme veľmi na výber. Skončili sme na stanici v nejakej malej dedine. Stanica vlastne vyzerala skôr ako autobusová zastávka, a tak sme len počkali na ďalší vlak, nastúpili a zvolili rovnakú stratégiu ako predtým. Lenže vzhľadom na to že toto bol malý vlak, nenašli sme žiadny prázdny vagón a tak sme si len sadli. Keď nás potom prišiel skontrolovať sprievodca zahrali sme na neho toto:

Sprievodca: Lístky prosím vás. 

4. ríša: Mhm. Uni, ty máš lístky. 

Únia: Nie, dával som ich tebe. 

4. ríša: Čo? Ja som ich dával tebe. 

Sprievodca: Nemáte lístky?

4. ríša: Mali sme... -_- Očividne už nemáme. 

Sprievodca: No tak to si na najbližšej stanici vystúpite. 

4. ríša: Oukej. 

Na ďalšej zastávke sme opustili mašinku a počkali si na ďalšiu. Tá nás odviezla až kamsi ku Maďarským hraniciam a pokračovala ďalej na sever. Bol to totiž medzinárodný vlak. Náš druh, (teda countryhumans) nie je identický s ľuďmi ako iste viete. No a kedže sme krajiny, nemáme doklady. Nemáme občianske preukazy ani pasy a teda nás ani nekontrolujú na hraniciach. Ak si to tá daná krajina (do ktorej chceme vstúpiť alebo z nej odísť) vyžaduje skontrolujú či nemáme pri sebe zbrane alebo nejaký nelegálny materiál, ale doklady nikto nekontroluje. Horšie to je keď ste neoficiálne krajiny ktorých vlajky nie je možné nájsť na googli a najbližších minimálne 10 rokov to možné ani nebude. Pretože potom musíte presviedčať hraničnú kontrolu že si z nich nerobíte prdel. S mojou vlajkou to nie je až taký problém, má veľa detailov a podobá sa na vlajku Srbska. Ale Uni to má ťažšie. On totiž vlajku ešte nemá a nemá ani nejaké meno, preto mu vždy hovoríme únia a nijak inak. Miesto nejakého obrázku alebo farieb má na tvári jednoducho len bielu. Rovnako biele má aj vlasy a zvyšok tela. Nevyzerá ako albín, aj tý majú viac farby než on. Naši vravia že je to preto že organizácie dostanú mená a symboli až od ich zakladateľov alebo od členských krajín. V Schenghenskom priestore nikdy nie sú problémy, tam nemá problém nikto ale to nie je prípad Srbska. Srbsko v Schenghene nie je. No a aj tak sme do Maďarska nešli pretože by sme sa tam stratili. Teda špeciálne ja lebo neviem Maďarsky ani hovno s makom pod padákom. 

No a tak sme sa pešo vydali na západ a dúfali že raz proste dojdeme ku Chorvátskym hraniciam. Rovnako tak sme už museli niekde prespať pretože bola tma. Mohli sme zostať na poslednej stanici ale chceli sme sa vrátiť čo najskôr. Napadlo mi rozmýšľať čo budeme robiť doma. Je vylúčené aby mi to čo sa stalo prešlo, skôr to bude horšie a dosť možno si to odskáče aj únia keďže sme zdrhli obaja. 

Došli sme do nejakej malej dedinky v chorvátsku, nastúpili sme na autobus a ten nás odviezol do najbližšieho väčšieho mesta kde bola už aj vlaková stanica. Sadli sme si teda na lavičky na nástupišti a keďže bolo leto mohli sme zaspať. Uni bol tuhý do 30 sekúnd... ale ja som zaspať nemohol a to napriek únave. Moje myšlienky sa totiž stále vracali k Morave a k tomu čo som mu urobil. Neviem čo so mnou v tú noc bolo. Ale vážne som kvôli nejakému... čo to vôbec bolo? Kvôli tomu že sa mi na chvíľu pokazil zrak súhlasil že Morave vydlabnem oči a zjem ich? Až teraz som začal rozmýšľať nad bolesťou ktorú vtedy musel cítiť a nad tým aké by to bolo keby to niekto spravil mne.