Príšerka

Zmätok

Nadišlo ráno. Zobudil som sa pár hodín pred svitaním a po zvyšok noci počúval trieskanie na dvere a zvuky pripomínajúce plazenie stoviek pavúkov po stenách a kopu ďalších podivností. Kiež by to boli len zvuky ale nemohol som to povedať. Už som však vedel čo čakať a keď som myslel na to že to boli len halucinácie tak mi to na chvíľu pomohlo. Neviem ako tu niekto môže spať ak sa toto deje každú noc. 

Tak či tak, teraz už vyšlo Slnko. Bolo asi 7 hodín, takže dobre. Rozhodol som sa vyjsť von. Keď som za sebou však zavrel dvere zamotala sa mi hlava a spadol som na zem. Kvôli nárazu som na milisekundu zavrel oči a keď som ich otvoril, steny, strop aj podlaha sa ešte pár sekúnd hýbali akoby boli z vody a nejaká neviditeľná bariéra ich držala tak aby sa nezliali dolu. Keď to prestalo, uvedomil som si 2 veci. Za 1.: vôbec nebolo ráno. V mojej izbe bolo svetlo ale vonku bola hlboká tma a tie protivné, plazivé zvuky sa vrátili. Za 2.: sedel som na širokej chodbe. Lenže moja izba nie je na chodbe, je vo veži! Pokúsil som sa dvere otvoriť ale nešlo to, boli zamknuté. Čo sa to do prdele práve stalo?! Veď som sa pozeral z okna, bolo svetlo a videl som presne to čo som videl vždy keď som sa odtiaľ pozrel! Do riti, čo mi to Prusko hovorilo že mám spraviť keď sa v noci dostanem mimo izbu? Vypadnúť z hradu že? No, lenže keby som ja vedel kde som! Vstal som a potichu sa vydal jedným smerom. Jednou rukou som sa dotýkal steny pretože všade bola tma a ja som nevidel ani na krok. Moja ruka prechádzala po chladných kamenných stenách ktoré teraz pôsobili akoby boli zmrznuté. Chladnejšie než normálny kameň. Narazil som na niekoľko ďalších dverí ale nesnažil som sa ich otvoriť. Keď som potom nabúral do stojanu na brnenie a skoro sa posral, rozhodol som sa prejsť do pomyselného stredu chodby a kráčať s rukami pred sebou až dokým nenarazím na východ. Niekde tu predsa musí byť. 

A tak som išiel, pomaly som našľapoval a počúval každý zvuk rozliehajúci sa širokou chodbou. Syčanie, plazenie, šum podobný šepotu... Bál som sa ako nikdy predtým a to som si myslel že mám už túto noc za sebou. Netuším ako som sa dostal do tejto situácie keď už bolo ráno, ale nemal som chuť nad tým rozmýšľať. Len som išiel. A však išiel som len dokým som nespadol. Podlaha pod mojou nohou zmizla, zľakol som sa a zhučal som kamsi dolu. Až potom som si uvedomil že som vlastne spadol zo schodov. Poriadne som sa pri tom doudieral, možno bolo lepšie zostať pri stenách a riskovať že naberiem nejakých rytierov ale možno by som si všimol zábradlie. Vstal som a uvedomil si že kamenná dlažba zmizla. Dotkol som sa rukou steny a zistil že drevo a brúsený kameň nahradil lámaný. Okrem toho bola stena vlhká. Do nosa mi udrel štipľavý zápach smrti. Zmes krvi a hniloby, jednoducho poznáte že sa tam niekto rozložil. Ten pach som dobre poznal, a však miešalo sa s ním ešte čosi. Pach zatuchliny a hliny, vlhko a chlad ako v jaskyni. Uvedomil som si kde som. Bol som na -3. podlaží. Tam kde ma predtým zobrala 3. ríša. 

Okamžite som si uvedomil neznámu prítomnosť všade okolo mňa, a však nič okrem tmy som nevidel. Ale už to nebol len zanedbateľný pocit, vedel som, na 100% som vedel že tam niekde niečo alebo niekto je. V stenách, vo dverách, v zamknutých miestnostiach s mrežami ktoré som spomínal alebo v odomknutých pivniciach a skladoch. Otočil som sa a chcel som utiecť, ale už som nevedel nájsť schody, miesto toho tam bola len rovná zem. Podlaha. Začul som zvuky akoby sa zdvíhal vietor a praskanie kameňa. Obzrel som sa, stále bola tma a nič som nevidel. Potom som si uvedomil čosi z čoho budem mať nočné mory ešte dlho. Zo stien čosi vyliezalo. Tmavo šedé až čierne postavy zahalené v hmlovitých habitoch. Boli bez nôh alebo som minimálne žiadne nevidel, vychrtnuté telá sa driapali von z úzkych prasklín v stenách a ich kostnaté kĺby sa prehýbali od námahy, od toho ako sa snažili vyliezť von. Vyzerali trocha ako dementory z filmu Harry Poter ktorý som kedysi videl, ale boli menší a hlavne očividne skutočný! Nemali na hlavách žiadne kapucne, len holé čierne lebky bez úst, nosa alebo iných rysov. Jediné čo na prázdnych hlavách bolo boli biele oči veľké ale pinpongové loptičky, svietili jasným bielim svetlom a umožňovali mi prezrieť si tie príšery v celej ich kráse. Boli ich desiatky, vyliezli zo stien a sunuli sa po podlahe smerom ku mne a ja som si uvedomil že som obkľúčený. Bol som ako zamrazený strachom. Neschopný kričať alebo bežať som sa len vystrašene obzeral okolo seba a dúfal že sa mi naskytne príležitosť na útek, ale nestalo sa. Jedna z tých vecí sa zohla, naklonila ku mne hlavu a ja som na chvíľu jasne videl zvyšky zoschnutej kože a šliach ktoré obopínali telo. Natiahol ku mne kostnatú ruku, ale nedotkol sa ma. Potom cezo mňa proste rýchlo preletel. Zapotácal som sa a skoro spadol na zem, nebolo to hmotné, ale bolo to ako keby vami preletel silný vietor. Posunulo ma to dozadu a zanechalo to pocit nepríjemného mravčenia po celom tele, akoby bol môj trup naplnený pieskom. Potom to spravila ďalšia príšera a ja som spadol na zem. Potom ďalšia, a ďalšia. Mravčíví pocit sa pomaly menil na tupú bolesť. Piesok na žeravé uhlíky.