Príšerka

Stratení na druhej strane Európy

<pohľad 4. ríše>

Už sme išli niekoľko hodín, dostali sme sa mimo lesa aj našli fľašu ale jediné čo sme zatiaľ videli bola divoká príroda všade okolo. Jediná vec pre ktorú sme si boli istý že sme sa nevrátili späť o 250 rokov bolo pár kondenzačných čiar na oblohe. Rozhodli sme sa teda dať si pauzu. Sadli sme si k ceste a urobili oheň. Na zohriatých kameňoch sme si urobili pečené vajíčka a opiekli sme mäso z vtáka. Prenechal som väčšinu jedla Únii pretože som vedel že to bude potrebovať viac než ja. Vzal som si len polku vajíčka. Nebol z toho nadšený ale nechal sa presvedčiť. Zrejme už mal dosť hlad. 

Nakoniec som sa vyhovoril že sa idem vyčúrať a išiel k neďalekému stromu. 

4. ríša: No tak hovor. Dlžíš mi vysvetlenie. Môžeš začať tým čo si zač. 

Radio: Ty dobre vieš čo som zač. Už si ma mnoho krát videl. 

4. ríša: Ale prečo som nikdy predtým nevedel že so mnou môžeš rozprávať?

Radio: Aaahahahaha! Nechcel som aby si o tom vedel. Bolo pre mňa lepšie keď si si myslel že je tvoja myseľ jednotná. 

4. ríša: Myseľ? Ako to myslíš? 

Radio: Hmm... Nemysli si že som nejaký démon alebo niečo podobné. Som s tebou už okolo 5 rokov ale doteraz som si nemohol byť istý že by si zvládol skutočnosť že sme v tvojej hlave dvaja, aj keď som skoro skapal od hladu.

4. ríša: Aha... takže chápem to správne? Rozhodol si sa kontaktovať ma až včera pretože som povedal že Morave vydlabnem oči keď ma ešte raz nazve "Ari".

Radio: Áno, v podstate to bol hlavný katalyzátor.

4. ríša: Úžasne. ...A čo s tebou mám teraz robiť?

Radio: No buď sa so mnou zmieriš alebo ma môžeš nechať ovládať tvoje telo. Ja sa o všetko postarám. 

4. ríša: Zabudni, ja ťa nenechám ovládať nič, ani náhodou. 

Radio: Dobre, dobre. Teraz sa len vráť domov. Inak čakal som od teba trochu emm... zaujímavejšiu reakciu keď zistíš že som vnútri teba?

4. ríša: Robíš si srandu? Skoro som si cvrkol keď si so mnou začal rozprávať! A ako reagujú ľudia v takýchto situáciách? Teda mimo filmov? 

Radio: Čo ja viem? 

4. ríša: Ty si neposadol ešte nikoho predo mnou?

Radio: Veď ti vravím že nie som démon!

4. ríša: Ja viem ale aj kliešť môže posadnúť viac ľudí než ty?

Radio: *povzdych* Choď radšej hľadať cestu domov!

Vrátil som sa k bráškovi. Keď sme sa najedli a zahasili oheň, prišiel čas rozmýšľať nad tým čo budeme robiť ďalej pretože kráčať až domov by nám trvalo... moment, potrebujem kalkulačku. 

4. ríša: Unia vieš vypočítať koľko by nám to odtiaľto trvalo domov?

Únia: Ako to mám vedieť? Neviem kde sme!

4. ríša: A keby si vedel kde sme vieš to vypočítať?

Únia: Neviem. Záleží na tom kde sme. Tak čo ideme robiť?

4. ríša: Máme na výber? Budeme kráčať pozdĺž cesty až dokým nedojdeme niekam kde nájdeme mapu alebo nestopneme auto ktoré nás bude ochotné zobrať nech už pôjde hocikam. 

A tak sme aj urobili. Zatiaľ sme tu žiadne autá nestretli ale o necelú hodinu išiel oproti nám nejaký ujec v striebornej škodovke a ten nám zastavil. Bol trocha prekvapený že sme sa tu takto objavili ale Únia sa z toho ako vždy nejak vykecala. Vymyslela si dlhý a komplikovaný ale nijak špeciálny príbeh v ktorom som sa nemohol vyznať ani ja, nie to ten šofér. Asi o 15 minút sme dorazili do nejakého mesta kde nás vysadil. Začali sme sa obzerať okolo seba a podľa značiek a názvov reštaurácii sme si uvedomili že sme niekde vo Vranjom. Vranje je mesto úplne na južnom Srbsku, až niekde pri Kosove. 

4. ríša: Och joj... No tak za koľko to dáme Uni?

Únia: Do Belehradu za 79 hodín. Zhruba 3 dni bez prestávok. Domov do Lipska vyše 13 dní... s prestávkami na spánok a jedlo medzi cestou dva krát toľko. Aj to keby sme išli rýchlou chôdzou čo určite celý čas nevydržíme. ...Mohli by sme ísť do Belehradu. Tam by sme pešo prišli do týždňa. 

4. ríša: Ak chceš ísť späť k Juhoslávii na čo si utekal?

Únia: Nevedel som aké ťažké bude dostať sa domov. ...A ani som nemal plán, len som nechcel aby si mal problém.

4. ríša: Čo sa s tebou vôbec stalo? Bežne sa nevyhýbaš trestom, a už vôbec nie takými radikálnymi riešeniami ako teraz. 

Uni sklonil hlavu a zdalo sa že sa za chvíľu rozplače. 

Únia: Ja neviem. ...Ríša neviem čo sa so mnou stalo... Len som ti chcel pomôcť. Je to moja vina že sme teraz tu, prepáč mi to. 

4. ríša: Uni neplač lebo začnem aj ja. 

Únia: Ha-ha. 

4. ríša: Ja to myslím vážne! Pozeraj už mi slzia oči. 

Bola to pravda. No zobral som ho niekam bokom aby sme nestáli uprostred ulice. Dostali sme sa do mestského parku, kde sme sa rozhodli na chvíľu si sadnúť na lavičku. 

4. ríša: Ale vážne Uni. Nefňukaj. 

Únia: Ale čo keď sa už nedostaneme domov? Sme boh vie kde, nikdy predtým sme tu neboli, ríša čo keď sme sa stratili? Môže nás tu niekto zabiť alebo uniesť, alebo sa stratíme jeden od druhého, čo potom? A to len preto že som nerozmýšľal a proste ťa zobral a utiekol z kempu!

Teraz už vážne plakal. Dal som mu ruku na rameno a pritisol ho k sebe. 

4. ríša: Nestratili sme sa. Vieme kde sme a dostaneme sa domov. A jeden od druhého sa nestratíme. 

Únia: Ty snáď vieš ako sa dostaneme domov?

4. ríša: Ešte nie celkom, ale mám nejaký približný plán. 

Únia: Aký?

Utrel si oči a trochu sa ukľudnil. 

4. ríša: Musíme nájsť vlakovú alebo autobusovú stanicu. Nepôjdeme pešo. 

Únia: Ale veď nemáme žiadne peniaze na lístok. 

4. ríša: No tak sa zvezieme na čierno. 

Únia: Nie, to je nebezpečné. Čo ak nás chytia?

4. ríša: A čo nám urobia? Pri najhoršom nás vyhodia a budeme si musieť nájsť ďalší spoj. 

Únia: Dobre. 

Zastavil pri nás nejaký starší pán. Vyzeral že si trocha hrkol ale milo sa na nás usmial a ukázal nám niečo čo vyzeralo ako pivová fľaška s nešikovne odtrhnutou etiketou. 

Ujo: Aojte, nechcete domácu medovinu deti?

Únia: Nie...

Ujo: Ale no. Fajná je, sám som ju robil. 

4. ríša: Nie pane, nemáme peniaze. 

Ujo: Však ja vám dám zadarmo :) Mám už takú dobrú náladu, aj rakiju mám ak by ste chceli. 

Pozrel som sa na Úniu a trocha nadvihol obočie. On len pokrútil hlavou akoby mi chcel povedať aby ma ani nenapadlo na to kývnuť. 

4. ríša: No tak dobre, keď zadarmo. To by bol hriech nekúpiť. 

Spokojne sa zasmial a dal mi fľašku. 

Ujo: Tak užívajte. 

Ujo mi postrapatil vlasy, ja som poďakoval a on išiel ďalej. Únia si tresla rukou do čela. 

Únia: To si neurobil...

4. ríša: A prečo nie? Však bol milí. 

Únia: Bol na plech Ari... 

4. ríša: Nehovor mi Ari >:(

Únia: Dobre, ale čo s tým chceš robiť? 

4. ríša: Veď vypiť to nie? Neboj sa podelím sa s tebou. 

Únia: Ríša! Ty idiot ako vieš že to nie je otrávené?!

4. ríša: Prečo by malo byť? Myslíš že by niekto len tak chodil po ulici a náhodným ľuďom dával niečo čo ich zabije? Trocha hovadina. 

Únia: Prosím ťa nepi to -_-