Príšerka

prieskum

<time skip> popoludní

Sedel som v tichej jedálni a snažil sa prehltnúť podozrivý kúsok mäsa ktorý sa jednoducho nedal rozhrýzť na malé kúsky. Ako vždy som pozeral buď po stenách alebo som obdivoval ornamenty na tanieroch. 

Odrazu do mňa štuchol Nacista ktorý sedel vedľa. Zdvihol som hlavu a pozrel som sa na neho a on mi venoval jeden zo svojich divných úsmevov. Tým "divný" myslím... že to bol skôr úškrn než úsmev. 

3. ríša: Chutí ti to? 

4. ríša: Mhm... 

3. ríša: Tak prečo sa s tým toľko babreš?

4. ríša: Neviem to požuť. 

Zdvihol hlavu a asi sekundu na to sa na mňa zase pozrel. 

Pruské kráľovstvo: Nacista, ticho. 

3. ríša sa zasmiala a vrátila sa k svojmu jedlu. Všimol som si že niekoľko krajín po tomto ani neviem čom prevrátilo očami aj keď nič nepovedali. Hmm... keď som sa nad tým tak zamyslel, to mäso chutilo divne. Bolo ako surová slanina, len zohriata ale nie upečená, uvarená ani nijak inak tepelne spracovaná. A tiež v tom bola cítiť krv. Nevadilo mi to, len to bola nezvyčajná chuť. 

Po obede som mal voľno. Už mi vnútri začínalo byť zase zle a tak som išiel von. Napadlo mi že by bolo fajn aspoň čiastočne preskúmať okolie a tak som si spravil dlllllllllllhúuuuuuu prechádzku po celom areály hradu. Zistil som že má 4 veľké nádvoria a pár menších ktoré neviem či sa tak počítajú. Stavba je príliš zložitá na to aby som ju celú opisoval, ale myslím že môžem povedať pár vecí. Takže: Prvé nádvorie hradu (to ktoré sme videli ako prvé keď sme s mamou vošli cez 1. bránu) je zároveň aj to najväčšie. Obsahuje niekoľko samostatných záhrad, narátal som ich 11 menších a 5 veľkých pričom menšie boli boli o veľkosti malého parku s pár lavičkami, okrasnými kríkmi a fontánou uprostred. Povedzme... 50m²? Občas viac. Tie väčšie mohli mať až niekoľko árov, nepovedal by som že viac než 1 hektár. Nikde som tu však nevidel kvety a ak tak boli malé a vyzerali skôr ako zárodky šišiek alebo boli zvednuté či rovno hnili na zemi pod ostatnými rastlinami. 

Záhrady vypĺňali tmavozelené kríky, okrasné trávy a rastlina ktorá vyzerala ako veľký ružoví krík ale bez kvetov, listov a so zdrevnatenou stonkou. Prišli mi to skôr ako plevel a nie ako čokoľvek čo by mal niekto pestovať ale okej, k tomuto miestu sa to celkom hodí. Napriek tomu že každá zo záhrad bola iná, všetky mali jedno spoločné a to že všetky budili dojem že slúžia výhradne na okrasu. Napriek tomu podobne ako celý hrad, oplývali strašidelnou a nebezpečnou energiou ktorá sa mi veľmi nepáčila. Prišlo mi divné že som nikde nepočul spievať vtáky a nevidel som ani žiadne iné živé tvory, dokonca nikoho kto by sa o to všetko staral. Jediný koho som stretol bolo niekoľko snehovo bielych rýb plávajúcich v jednej z kamenných fontán, ale nepredpokladal som že priplávali sami. A tak som jednoducho odišiel. Zistil som že dokážem vyjsť na hradby a tak som to spravil. Múry boli z vonkajšej strany lemované cimburím zatiaľ čo z vnútornej strany bol múr jednoliaty. Možno práve to bol dôvod prečo som si od prvej chvíle myslel že je táto stavba hradom a nie zámkom. Na hradbách boli úhľadne zoradené veľké železné delá. Ale furt som nikde nikoho nevidel. Neprešiel som celé hradby, zdalo sa mi to zbytočné pretože boli veľmi dlhé a aj tak chcem prejsť celý areál postupne. Okrem toho by som tým stratil priveľa času a už sa stmievalo. 

Vrátil som sa na druhé nádvorie ktoré... som už ale tak trocha poznal kedže nebolo veľké a niekoľko krát som tadiaľ prechádzal. Okrem hlavného vchodu do hradu sa tu nachádzalo niekoľko veží a menšie stavby/domy kde bývalo služobníctvo. Nevenoval som čas tomu aby som podrobnejšie preskúmaval túto časť, na to bolo ešte dosť času v budúcnosti. Obyšiel som hrad. Prešiel som okolo ďalších veží a vežičiek a okolo stajní s koňmi. Minul som cestou niekoľko stráží čo mi pripomenulo že na svete existujú ďalší ľudia pretože nakoľko som od obeda nachodil kilometre ale takmer nikoho som nestretol, bolo ľahké na to pozabudnúť. 

Zastavil som sa až pred vysokou stenou z obschnutých kríkov. Boli podobné ako vo zvyšku záhrady ale husto prepletené zdrevnateným tŕním. Stena bola asi 8 metrov vysoká, čo je skoro vyššia než hradby. Rozhodne som odtiaľto nevidel na hradby za stenou. Ale všimol som si asi 2 metre širokú medzeru zhruba uprostred steny ktorá pôsobila ako vchod do tejto steny a čohokoľvek čo bolo za ňou a však ulička do ktorej táto medzera viedla bola zaliata hustou hmlou napriek tomu že vo zvyšku areálu už hmla nebola niekoľko hodín a v okolí hradu tiež nie. Inštinktívne som spravil niekoľko krokov dozadu. Už je všetkým jasné ako sa mi nepáči miestna atmosféra, ale tu to bolo niečo extra. Energia tohto miesta sa skoro dala porovnať s tým čo som zažíval dnes v noci, nemal som pocit že ma niekto sleduje ale pôsobilo to veľmi zlovestne. Na druhej strane... veľmi ma zaujímalo čo to je, a dosť možno to bude len ďalšia z malých záhrad. A keby sa mi tam nepáčilo, stále sa môžem otočiť a utekať späť. A tak som sa odhodlal a prišiel bližšie. Sotva som však položil nohu na úroveň kríkov, spoza mňa sa ozval hlas. 

Pruské vojvodstvo: Na tvojom mieste by som tam nechodil. 

Otočil som sa a uvidel staršieho muža, opierajúceho sa o palicu stáť asi 10 metrov za mnou. Ako to že som si ho nevšimol predtým. 

4. ríša: Ospravedlňujem sa... nevšimol som si vás. 

Pruské vojvodstvo: Viem. 

Kývol mi aby som prišiel bližšie k nemu a tak som aj urobil. 

Pruské vojvodstvo: Nemáš byť náhodou po zotmení dnu?

4. ríša: Áno, ale slnko ešte nezapadlo. 

Pruské vojvodstvo: Árijská ríša, ver mi nechceš byť vonku po tme. Ani v šere. 

Prikývol som. Mal pravdu, fakt som nechcel. 

4. ríša: Prepáčte, ale... čo je to?

Kývol som hlavou k stene za mnou. 

Pruské vojvodstvo: To je zadná záhrada. 1. ríša ti nič nepovedala?

Pokrútil som hlavou. 

Pruské vojvodstvo: Hm... No je lepšie tam nechodiť. Nikto z nás tam nechodí a ty by si tiež rozhodne nemal. 

4. ríša: Prečo? Čo tam je?

Pruské vojvodstvo: Teraz už viac menej nič. Vlastne... nevieme ani čo tam bolo keď to tam bolo, len dúfame že to tam už nie je. 

4. ríša: Emm... čože? 

Pruské vojvodstvo: Pred rokmi túto časť vysadila 2. ríša keď bola ešte mladá. Nepovedal nám čo to je a keď sa niekto pýtal povedal len nech sa idú pozrieť. Samozrejme tam nikto ísť nechcel. ...Teda nie po tom čo sa stalo. 

4. ríša: ...Čo sa stalo? 

Pruské vojvodstvo: No jedného dňa sa tam Severonemecká konfederácia rozhodla vojsť. Hľadal druhú ríšu a myslím že ho už dosť štvalo koľko času tam trávi a tak tam proste išiel a... radšej nech ti povie on čo sa stalo. Nikto z nás nevie o čo presne išlo, len vieme že bol preč celú noc a ráno sa sotva doplazil späť, aj to dolámaný a s prerazenou hruďou. Myslím že som nikdy nevidel nikoho viac vystrašeného než bol on v to ráno. 

4. ríša: Tak potom... prečo to nikto nedal preč? Ak tam ani vy nechcete chodiť? 

Pruské vojvodstvo: No ako som povedal, vysadila to 2. ríša a napriek tomu že sa tu zastaví raz za dva uhorské roky, nepotešil by sa keby sme to zničili. Kráľovstvo sa snažilo tú vec dva krát podpáliť ale nie len že to nechcelo horieť ale skoro ho to zabilo a cez noc všetko čo oheň zničil dorástlo späť. A okrem toho nevieme či je to naozaj hrozba. Všetko zlé čo sa tam dialo sa dialo v dobe keď tu bol Reichtangle takže nevieme s istotou či je tam niečo nebezpečné. Možno je to len obyčajný labyrint.

4. ríša: Labyrint? Je to bludisko? 

Pruské vojvodstvo: Áno. Ale podľa všetkého dosť divné. Keby si stál na streche a pozrel by si sa na záhradu z hora videl by si asi pol áru úhľadných cestičiek vytvorených z lístia. Ale aspoň podľa toho mála čo vieme... ak vojdeš dnu, môžeš ísť kilometre bez toho aby si prešiel nejaký chodník dva krát a nedostal by si sa von. Ale nebola by to tu jediná vec čo trocha porušuje zákony fyziky. No, ale už zapadá slnko, radšej poď dnu.