Príšerka

Nebligburg

<pohľad 4. ríše>

Stratil som pojem o čase. Vytiahol som z vrecka hodinky a pozrel sa na nich. Bolo 8 hodín 7 minút. ...Dobre, už by som možno mal ísť. Ako som tam tak sedel, moja myseľ sa stala čudne otupenou, prišiel som si ako opitý alebo tesne po prebudení. 

Ani neviem ako som sa donútil vstať a začať hľadať cestu dolu. Prekvapivo som ju našiel celkom rýchlo, trvalo mi to ani nie 10 minút. Potom mi už zostávalo len nájsť ostatných. Spýtal som sa ženy ktorá vyzerala ako slúžka kam mám ísť a ona ma tam odprevadila. Ospravedlnil som sa za meškanie a išiel si niekam sadnúť. Možno by som sa mal v prítomnosti ostatných cítiť lepšie, ale nebolo to tak. Aspoň už teraz nie. Bolo tu už oveľa viac krajín než s ktorými som sa stretol predtým. Spoznal som ešte 3. ríšu ale ostatných som nikdy predtým nevidel ani o nich nepočul. Raňajky boli dá sa povedať vo forme švédskych stolov. Alebo teda bolo na stole niekoľko rôznych jedál a každý si bral čo chcel. Nemal som chuť na jedlo, ale viac menej zo slušnosti som si niečo zobral. Chlieb s maslom a tenký plátok niečoho čo vyzeralo ako mäso ale myslím že sa to dalo považovať za šunku. Pomaly som to zjedol, bol som ticho a väčšinu raňajok som študoval výzdobu miestnosti. Ticho v miestnosti bolo prerušované len cinkaním príborov a občas polohlasnými rozhovormi ktoré viedli ostatný. Neviem čím to bolo ale mal som zlý pocit z tejto spoločnosti. Možno som spomínal že sa mi predtým nezdali nepriateľský aj keď som vedel že ma dosť posudzujú. No tak už to neplatí, teraz sa mi zdajú nepriateľský, alebo minimálne nebezpečný aj keď nemusia byť zaujatý proti mne. 

Po raňajkách som myslel že skúsim nejak nájsť cestu späť do mojej novej izby, rozhodne som nechcel stráviť ďalších 10 minút cestou tam spolu s niekým z tých Nemcov. Doslova tu nebol nikto kto by pôsobil lepšie než tí ostatný, ani Severonemecká konfederácia ktorú už som stretol a vtedy by som ho nepovažoval za zlého. Lenže realita bola trocha iná :/

Keď všetci dojedli ľudia začali postupne odchádzať. Nakoľko som prišiel o 20 minút neskôr, zostal som medzi poslednými aj keď som toho nemal na jedenie veľa. Chcel som ísť preč, ale 1. ríša ma zastavila. 

1. ríša: 4. ríša, počkaj, nikam nechoď. 

4. ríša: Hm?

1. ríša: Poď si sadnúť ku mne. 

Postavil som sa a prišiel si sadnúť bližšie. 

1. ríša: Povedz mi ako sa ti tu páči. 

4. ríša: Emm... 

Trocha som sa porozhliadol ako keby mohli byť na kamenných stenách napísané slová ktoré by mi pomohli. Bolo jasné že sa mi tu nepáčilo ale nechcel som ho uraziť alebo byť hrubý. 

4. ríša: Neviem... 

1. ríša: *povzdych* Tak som to nemyslel. Budem konkrétnejší. Vyzeráš dosť vystrašene, si v poriadku? 

4. ríša: Áno... asi áno. 

1. ríša: Asi áno... Prusko sa mi zveril že ti povedal o tom cintoríne pod nami. 

4. ríša: Mhm...

1. ríša: Nevadí ti to?

4. ríša: Nie. Nie je to príjemné vedomie ale aspoň chápem prečo je tu tá atmosféra... 

1. ríša: Nepáči sa ti atmosféra?

4. ríša: Neberte to zle... Možno vážne len nie som zvyknutý. 

1. ríša: Mhm. Nie si prví kto to hovorí a viem že tunajšia energia môže byť zozačiatku nepríjemná až nebezpečná pre ľudskú psychiku. Takže sa spýtam znovu. Si si istý že si v poriadku?