Príšerka

Veľmi produktívna noc

Nadišiel večer a teda čas ísť spať. Bol som o osmej v posteli, o osmej ešte nikto nešiel spať ale páčil sa mi nápad Pruského vojvodstva, ísť spať podstatne skôr aby som zaspal než sa tu začnú diať divné veci, a zostávalo dúfať že som ma už dnes nebude nič štvať. 

<time skip> Cca 3 hodiny ráno

Zobudil som sa na hlasnú ranu. Znelo to ako náraz a keď som sa prebral, rýchlo som sa posadil a rozmýšľal čo to bolo. Počul som na streche kroky, a potom mi to došlo. Mal som na streche tú potvoru čo som včera videl lietať nad hradom, no jasné! No... ako povedalo Pruské vojvodstvo, ak si ma nevšimne, nemal by byť nebezpečný... A potom som si všimol ešte čosi. Bola to šedá postava v ženských šatách, s hlavou enormne veľkou oproti telu. Kurva nemal som sa hýbať. Rýchlo som sa vyhrabal z pod periny, schmatol z pod postele meč práve vo chvíli keď ku mne malá žena natiahla hnát a vypustila z držky divný zvuk, pripomínalo mi to vrčanie líšky alebo kojota. 

Jednou rýchlou ranou som jej ruku odťal v polke lakťa. Teraz zakričala a pozrela sa na odťatý kýpeť. Kopol som jej do hrude, bola asi taká vysoká ako ja, možno vyššia o tú veľkú hlavu, trocha sa zapotácala ale nespadla. S ešte väčším krikom sa po mne zahnala druhou rukou a vytrhla mi z ramena kus mäsa a strčila si ho do huby. Zaťal som zuby v návale bolesti a prebodol jej brucho mečom. Začala sa smiať. Došlo mi že toto asi nebude cesta. Kopol som ju teda ešte raz, zlomil jej druhú ruku ktorou sa mi snažila niečo urobiť, potom som ju zrazil z nôh a keď ležala na zemi, rýchlo som jej zabodol čepeľ do ksichtu. Odpoveďou mi bol ďalší výkrik. Vytrhol som meč a odťal jej hlavu. Potom už vreskot ustal, ale ozval sa ďalší rev. Tento krát však prichádzal z mojej strechy a nie z vnútra izby. 

4. ríša: Och kurva... 

Schmatol som meč, nôž a hodinky zo stola a išiel som von pretože tá potvora ktorú som predvčerom videl nad hradom, práve rozbila okno a nezdalo sa že by chcela len pozdraviť. Zabuchol som dvere a bežal ďalej, no ten tvor dvere vyrazil z pántov ako keby to bol kus kartónu a hnal sa za mnou. Na schodoch som mal značnú výhodu, pretože mohutné dračie krídla tú vec spomaľovali ale keď som sa dostal dolu mal som asi 10 sekúnd na to aby som zmizol. Jasné, mohol som skúsiť aj bojovať ale nevedel som čo to je a pochyboval som že by som to mohol zabiť. Okrem toho mi teraz chýbal kus ruky kvôli tej ženskej takže som si boj radšej nechal ako poslednú možnosť. 

Stál som teda na jednej z menších chodieb, nebolo kam sa tu schovať. Nič tu nebolo, okrem, len jedna malá šuplíková skrinka. A tak som sa schoval za ňu. Narakio sa dostal ku mne ale zatiaľ ma nevidel. Len stál uprostred chodby, a potom som začul smiech. Nikdy by mi nenapadlo že sa ten tvor dokáže smiať! Ale jeho bol hlboký, až neprirodzene moc. ...Teda... čo iné by ste čakali od démona? 

Urobil pár pomalých krokov ku mne a ja som si uvedomil že stojí celkom pri mne. Pozeral na mňa z vrchu. Len som zdvihol hlavu a uvedomil si aký hlúpy nápad bolo schovať sa sem! Mohol som utiecť dolu po schodoch, mal by som väčšiu šancu prežiť. Teraz som mal šancu si tú príšeru prehliadnuť viac z blízka. V tme som nevidel žiadne ústa, no mal krvavo červené oči, a niekoľko ďalších červených symbolov rôzne po tele. Jemne svietili. Inak sa zdalo že má na sebe nejaké brnenie, ale asi sa mi ani nechce rozmýšľať z čoho je vyrobené. Na hlave mal dlhé zahnuté rohy ktoré neviem k akému zvieraťu prirovnať. Vzal meč ktorý tiež nevyzeral ako hociaká zbraň akú som doteraz videl, bol dlhý ale podstatne hrubší a s množstvom neznámych ornamentov. Spravil pohyb ako keby mi ho chcel zaraziť do hrude ale hodil som sa na zem a on tak narazil len na tvrdý kameň. Zdvihol nohu a stúpil mi na bok. Nemohol som vstať a okrem toho to bolelo. Nemohol som ani vytiahnuť meč pretože som mal ruku priľahnutú a meč niekde na zemi za chrbtom. Narakio vydal divný zvuk, niečo medzi zavrčaním a vzdychom. 

Narakio: Nikam neutečieš. 

Chvíľu som na neho len vystrašene pozeral zatiaľ to ma chytil za bradu a zlomil mi sánku. Ostrá bolesť ma prinútilo pozbierať svoje zvyšné zmysli a spamätať sa. Nevedel som kde presne mám meč ale aj za cenu zlomenej bedrovej kosti som kopol tú potvoru do kolena. Ani to s ním nepohlo, len sa zasmial. Tak či tak mi tento pohyb umožnil uvoľniť si ruku a nájsť meč. Zdvihol som ho a zabodol mu ho do ramena. Čepeľ sa trocha zasekla o čudné brnenie, no porom skĺzla do medzery medzi chráničmi na rukách a hrudným pancierom a pekne sa zaryla do mäsa. Narakio okamžite pustil moju hlavu a chytil sa za rameno. Stále na mne však stál. Kopol do mňa a pritlačil mi nohou na hlavu. 

Narakio: Tvoja odvaha ťa bude stáť život, hlúpe dieťa! 

Znelo to naštvane, a rozhodne hrozivo. Ale v skutočnosti... som mal ešte jedno eso v rukáve. ...Ale ak už toto nebude fungovať tak už som fakt mŕtvy. 

Premenil som sa, spravil zo seba nepravidelnú hmotu a poľahky mu vykĺzol. Zdalo sa že som ho zaskočil, a potom som proste len bežal preč. Chytil ma než som sa dostal na koniec chodby, no a to znamenalo jediné. Nemohol som utiecť, mohol som len bojovať. Narakiove ruky vzplanuli v horúcom ohni. Zavrel som oči na miestach za ktoré ma držal, ale inak plamene nepálili. Bolo to horúce a nepríjemné ale nie tak že by som mal pocit že mi to ublíži. Znovu som opustil pevné skupenstvo a spútal mu vlastným telom ruky, lenže do 5 sekúnd sa mu podarilo roztrhnúť ma na dve polovice, čo celkom bolelo. Vrátil som sa naspäť do pevnej podoby a snažil sa nájsť nohy. Boli ale na druhom konci chodby. Narakio prišiel ku mne a prebodol ma mečom, tesne pred tým som sa znovu zmenil na plastelínu a uhol sa. Vyzeral som síce ako veľký donut ale Narakio zasiahol akurát zem. Stratená časť tela sa doplazila späť ku mne a pripojila sa. Môj súper vytrhol meč z podlahy a začal ďalší útok. Jediné čo mi vtedy napadlo bolo rozplacnúť sa tak aby som zakryl celú stenu. Bol to čisto inštinkt, nič viac. Ale dobre že som to urobil. Moje oči začali svietiť, nezmenila sa ich farba ale okolie zaplavilo červené svetlo. Pozerať sa cez neho vyzeralo ako pozerať sa cez horúci vzduch nad ohňom. Narakio znovu zavrešťal, otočil sa odo mňa a zakryl si oči ale nevyzeralo to že to pomáha. Asi do 2 sekúnd spadol na kolená, hoci bol chrbtom ku mne, a o chvíľu bol na zemi. Nehýbal sa. Premenil som sa späť, späť na Sovietsku ríšu. A potom som si čosi uvedomil. Tá vec o ktorej som si myslel že to som ja, zostala na tej stene. Už nesvietila ale stále tam bola. Oči boli teraz podstatne väčšie, skoro ako malá päsť a mohol som vidieť svet z ich pohľadu, takže som napríklad videl aj seba z tretej osoby, samozrejme zároveň so svojim normálnym pohľadom. Snažil som sa sústrediť na ten ktorý videla Sovietska ríša a nie ten mastný fľak na stene. 

Sovietska ríša: No do piči... ako dám toto dolu? 

Otočil som sa späť na démona ktorý sa začal za mnou dvíhať zo zeme. Oči znovu zasvietili, ale ja som nič neurobil. Bol som tiež veľmi rád že mne svetlo neubližovalo. Chcel som aby svetlo zhaslo, ale nevedel som ako to urobiť. Netušil som ani ako som to zapol a pri pohľade na toho tvora na zemi za mnou som hneď vedel že sa s tým nechcem ďalej zapodievať. Zdá sa že to žije vlastným životom... tak to snáď do rána zmizne. 

Potichu som sa vrátil do izby kde ma privítal chladný vzduch z rozbitého okna a obrovská kaluž krvi na podlahe uprostred ktorej ležalo pokrútené telo ženy s odrezanou hlavou. 

Uistil som sa že sú dvere zamknuté a dúfal že za mnou cez okno nič nepríde. Nechápal som čo sa práve stalo a tak som si sadol na posteľ a proste čakal. Na prekvapenie, nemal som žiadne vážne rany. Keďže som mohol chodiť, zrejme som nemal zlomenú panvu ako som si myslel ale bolelo to stále. A tiež ma boleli nohy z toho ako mi ich narakio vtedy urval, ale keď som sa chcel pozrieť či tam niečo vidno, našiel somlen čosi podobné úzkej jazve tiahnucej sa po celom obvode nohy. 

Chcel som si ľahnúť a nejak prečkať do rána. Bol som rád že búchanie v stenách konečne utíchlo a nestrašilo ma ako včera. Dúfal som že dnes už bude pokoj. Ale ešte čosi ma zaujalo. Bolo to na tej žene. Podišiel som k nej, zdalo sa mi že čosi svietilo modrým svetlom. Mala na hlave niekoľko tenkých závojov ktoré jej však nezakrývali zjazvenú tvár. Vyzerala ako postihnutá nejakou vážnou chorobou ale zdalo sa že toto svetlo vychádza z pod týchto závojov. S miernym odporom som vytiahol túto vec von a zistil som že je to strieborný diadém. To čo svietilo bol modrý krištáľ v jeho strede. Nevedel som čo to je ale dúfal som že ma to nezabije. Nemuselo by, rozhodol som sa že si to nechám a zajtra ráno sa na to spýtam 1. ríše. Koniec koncov o tej žene mi povedal on a tak by mohol aj vedieť čo toto je.