Príšerka

návrat

 <time skip>

Cesta vlakom ubiehala pomaly, ale zdalo sa že sme sa pomaly dostávali na koniec našej cesty. Krajina okolo nás sa začala meniť. Najskôr to bola rieka ktorá nás upozornila že sa blížime do cieľa, potom hory a nakoniec obilné a kukuričné polia. 

Keď vlak konečne zastavil v depe, boli sme už posledný na palube. Vystúpili sme a pomaly sa vydali k domu. 

Ani jednému z nás sa nechcelo ale nakoniec keď sme prišli k našim dverám, jeden z nás proste musel zaklopať. Dohodli sme sa na rado by férovom konci. Uni klope a ja hovorím. (nie je to fér ale fajn že som ho presvedčil spraviť aspoň niečo) Bežne sa dvere u nás cez deň nezamykajú pretože v okolí nie je veľa ľudí ktorý by sa mohli pokúsiť niečo ukradnúť, ale aj tak sme radšej klopali. 

Otvoril nám otec a vyzeral dosť prekvapene keď nás uvidel?

Srbsko: ...Kde ste- kurva boli?! 

Obaja sme okamžite dostali facky. 

Srbsko: Dnu! Už aj! 

Vymenili sme si pohľady a jednoducho vošli dnu. Otec zabuchol dvere a otočil sa na nás. 

Srbsko: Čo to do prdele malo byť?! 

4. ríša: Čo- konkrétne myslíš?

Srbsko: VŠETKO! 

4. ríša: ...Čo všetko? o-o

Srbsko: To čo si spravil morave si s tebou vyriešim potom, osobne, teraz ako si to predstavujete jednoducho "utiecť" a zmiznúť. 

4. ríša: Ono to na seba nadväzuje. 

Únia: Prepáč otec, je to moja vina. Bol môj nápad utiecť... 

Srbsko: Mne to je fuk! Zdrhli ste obaja, naviac ríša na teba mala dávať pozor! A nie ono!

4. ríša: Čo je ono?

Srbsko: ...Viete čo? Mne je to jedno. Ríša dones mi bič. 

No tak fajn. Neviem čo za psychológiu to je že si pre neho nemôže ísť sám ale išiel som k tomu vešiačiku asi 2 metre od nás a dal ho otcovi. 

4. ríša: Prosím vaše veličenstvo. 

No a rovno som dostal prvú po papuli za tú hlášku :/ Potom sme obaja dostali 15 minútovú bitku (tým pádom sme tam boli pol hodinu) a aj keď medzi tým prišla aj mama zistiť čo sa deje, vyzerala celkom rada že sme doma a rozhodla sa že nás nebude biť aj ona a porozpráva sa s nami (špeciálne so mnou lebo s Uni už to otec vybavil) neskôr. 

No a teraz som mal za úlohu upokojiť Úniu :/

4. ríša: Uni... nefňukaj. Také strašné to nie je. 

Únia: Ale to bolí...

4. ríša: Áno ale nie tak aby si tomu takto reval. No ták...

Objal som ho. Trochu stíchol ale plakať neprestal. 

4. ríša: Uni vieš čo sa stane keď s tým kňučaním neprestaneš. Začnem aj ja, to chceš? 

Únia: Nie... :(

4. ríša: Tak sa upokoj. Uni, je to len pár modrín, to prejde. 

Prikývol a objal ma ale iným spôsobom než som obýmal ja jeho. 

Únia: Nebudeš mať problém kvôli tomu s Moravou?

4. ríša: Čo myslíš? Sto pro budem, ale s tým už nič nespravím. 

Únia: Prečo si to vlastne urobil? Preplo ti?

4. ríša: Asi... ja neviem. Asi som proste musel, alebo ma nasralo že mi povedal Ari... alebo som bol tak trocha námesačný a myslel si že robím niečo iné, a možno kombinácia všetkých troch. 

Môj braček sa trocha zavrtel a zamrnčal ako malé mača. Potom si ľahol na moju nohu a vyzeral že ide spať. Tak som si tiež ľahol, a išiel tiež spať. Musíme predsa nejak stráviť čakanie na rozsudok nie?