Príšerka

Táborákové príbehy

<time skip>

Odišiel som odtiaľ niekedy okolo tretej a domov som prišiel niekedy okolo štvrtej. Neponáhľal som sa, ale vlastne som ani nevedel koľko je hodín. Zistil som to až keď som prišiel domov a dostal zdrba od brášku aj od mamy za to kde som tak dlho bol. 

Únia: Robíš si prdel?! Dohodli sme sa že sa vrátiš o pár hodín!

4. ríša: Aha... no, tak to si nepamätám. Pamätám si že mi mama povedala že tam mám ísť aspoň na pár hodín. 

Únia: Ale už je popoludnie. 

4. Ríša: viem a nemôžem za to. -_-

Weimarská r.: Kde si bol tak dlho? Do obeda máš byť doma! Poď umyť a najesť! Švihom!

4. ríša: Dobre mami ale jesť fakt nebudem. Už som bol u Rakúsko-Uhorska.

Weimarská r.: >:(

4. ríša: A prosím ťa povedz mi že sa z teba tiež nestáva Babička. 

Weimatská r.: Padaj sa umyť!

Išiel som sa umyť... a potom... som išiel... inam než sa najesť. Bol som znovu konfrontovaný Severným Nemeckom. 

Sev. Nemecko: Ahoj "ríša", nevolal ťa brat? 

4. ríša: Kam?

Sev. Nemecko: Vaši rodičia sa rozhodli že budete večer opekať tak nám poď pomôcť nie? 

4. ríša: Okej...

Išiel som im pomôcť pripraviť oheň a trochu upratať dlho nepoužívaný, storočný prístrešok na záhrade. Vyzerá to ako väčši kôlňa na náradie ale bez prednej steny. No, aj tak sme tam nejedli, len sme odtiaľ vytiahli lavičky a stôl. Únia s Mamou zatiaľ nakrájali špekačky, chlieb a nejakú zeleninu a potom sme sa všetci piati presunuli k tej časti, kde len sedíme a držíme palice s párkami a chlebom nad ohňom. Ja som bol moc leniví a tak som dal koniec palice na zem, stred oprel o polienko a koniec na zemi pristúpil nohou. Únia sa inšpirovala mojim nápadom. Trochu sa mi nepáčilo že nás naši nenechali sedieť na zemi pretože tráva bola ešte trochu mokrá od poludňajšieho dažďa. Drevo však bolo suché pretože sme ho skladovali v pivnici a nie vonku takže sme opekať mohli v kľude. Po chvíli tichého sedenia a čumenia do ohňa niekto musel pretrhnúť ticho. A kto iný by to mohol byť než Severné nemecko? 

Sev. Nemecko: Je tu ticho, nechcete si povedať nejaké príbehy?

Weimarská r.: Len to nie. 

Únia: Niee, tie legendy nie. Vôbec nie sú strašidelné. 

Sev. Nemecko: Legendy?

Únia: Ku každému hradu, zámku alebo oblasti sa viaže nejaká mestská legenda ktorá je rado by strašidelná ale vôbec nie je. 

Sev. Nemecko: No... precestoval som veľkú časť sveta a narazil som na niekoľko príbehov ktoré boli strašidelné aj pre mňa. Ale keď nechceš poznám nie len príbehy o hradoch a zámkoch, aj medzi countryhumans sa pohybujú pochybné entity ktorých samotná existencia je strašidelná. Nie to príbehy o nich. :)

Mama prebodla Sever pohľadom. 

Weimarská r.: Nech ťa ani nenapadne. 

Sev. Nemecko: Čo nech ma nenapadne?

Weimarská r.: Nech ťa ani nenapadne hovoriť im o Reichtanglovi, už tak majú nočné mory. 

4. ríša: HEJ! Ja nočné mory nemám! Len únia! A Reichtangle nie je strašidelný... Teda... ak nie ste Poľsko alebo Belgicko. 

Z pohľadov všetkých okolo som vyčítal že nesúhlasia s tým čo som práve povedal. Dokonca aj otec a ten sa bojí málo čoho. 

4. ríša:...povedal som niečo zle?

Sev. Nemecko: Nebudeme o tom hovoriť. Poznám iný príbeh :) Schválne kto z vás už počul o Ruskom vojakovi ktorí sa nevrátil z 2. svetovej vojny?

4. ríša: Tých bolo na 4 prdele, ktorého konkrétne máte na mysli?

Sev. Nemecko: Nemá meno aby sa to dalo povedať. Ale hovorí sa že to bol jedna zo Sovietskych Republík, Tuvanská Aratská republika bola po 2. svetovej vojne pripojená k Ruskej takže je to zrejme ona ale toto nikto nevie. 

Únia: Prečo sa jednoducho nepozrú na jeho tvár? Štáty zvyknú mať na tvári vlajky. 

Sev. Nemecko: Nikto jeho tvár už dlho nevidel. Je to preto že má na tvári plynovú masku ktorá sa pritavila k jeho hlave a tak nie je možné dať ju dole. Pľúca ma naplnené nervovým plynom a-

4. ríša: Dobre dosť, pogrciam sa. -_-

Sev. Nemecko: takže keby ste ho stretli môžete počuť ako ťažko dýcha. Ale keď to počujete, už je neskoro. Hovorí sa že žije v lesoch na juhu Ruska a pohybuje sa po nich tak ticho že ho nikdy nebudete počuť. Ani jeho kroky a šušťanie lístia, nič. 

Únia: Zabíja to ľudí?

Sev. Nemecko: Áno. Občas sa v tejto oblasti našli zvyšky tiel roztrhané na kúsky. Kedže nemôže dať dolu plynovú masku a stále potrebuje jesť, jediný spôsob ako to urobiť je rozdrviť mäso a kosti obetí na kašu a vypiť ju. Po vojne sa vrátil domov ale kvôli maske nemohol viesť normálny život a tak ho obyvatelia mesta vykázali. A odvtedy blúdi po južnom Sibíri. 

4. ríša: A akým spôsobom to má byť pre nás strašidelné keď je južný Sibír na druhej strane planéty?

Sev. Nemecko: No ták, nemôžem vás úplne vystrašiť, vaša mama by ma naháňala po celej osade. 

Weimarská r.: Som rada že si to uvedomuješ :3 

Srbsko: No dobre, už to bude hotové.

Únia: Moja sa ešte ani nezačala potiť. 

4. ríša: Lebo to držíš vysoko. 

Dal ten párok do plameňov a dostal od otca poza uši. 

Srbsko: Chceš to spáliť?

Únia: Ale to ríša povedala že to mám vysoko. 

Dal som mu to do ideálnej výšky a potom dal svoju špekačku dolu z palice a niekoľko krát ju prehodil z ruky do ruky nakoľko som nerátal s tým aký horúci bude olej či... tá tekutina čo z nej vyteká. To mi ale už mama podala obrúsok na ktorý som to položil a mohol ten šúľok mäsa a tuku držať bez ujmi na zdraví. Počkal som než mi to vychladne a potom som párok rozlomil na dve polky a jednu dal Únii. Usmial sa a zobral si ju odomňa. 

4. ríša: Ale dlžíš mi potom polku zo svojej. :)

Prikývol. Otec nám dal chlieb a cibuľu zo stola špekačky sme zjedli. Skvelá večera, mohli by sme opekať častejšie. Pomaly sa začalo stmievať a to je leto. Muselo byť okolo 8 hodín. Mama s otcom a Severným Nemeckom si išli sadnúť do altánku a ja s Úniou sme išli umyť riad a odniesť ho dovnútra.