Príšerka

Po rokoch kľudný spánok

4. ríša: No... vyzeralo to skôr že sa ťa bál než že bol naštvaný. To si bol ty. :/ 

2. ríša: Veď nie je naštvaný. Vlastne si poriadne nespomínam kedy bol "naštvaný". Nie! On miesto toho aby so mnou bojoval keď má problém, schoval sa za Prusko ktoré malo v štáte moc! 

4. ríša: Ale stále nerozumiem prečo. Asi... ste sa nemali radi už predtým nie? Inak by nemal dôvod ťa vyhnať, to by bola blbosť. 

2. ríša: Sever bol vždy posraná sviňa. Niečo mi hovorí že keď som sa narodil išiel sa schovať pod posteľ a rok odtiaľ nevyliezol. 

Trochu sa zasmial, ale v skutočnosti to nebol vtip. 

2. ríša: Ale vážne. Nesmej sa. Ja neviem čo s ním bolo ale strašne sa ma bál. Zober si že bol o 6 rokov starší než ja...

4. ríša: No... ja keby mám 6 rokov a narodí sa mi brat čo si ani nemôžem byť istý či je človek alebo chobotnica tak som tiež posratý až za ušami o_o

2. ríša: Dobre Ari ale ja nevtipkujem. Naviac nie je vylúčené že neskončíš rovnako. 

4. ríša: Čo tým myslíš?

2. ríša: Dúfaj že nezistíš. No nič... chceš sa ešte rozprávať alebo budeme pokračovať?

4. ríša: Tak fajn. 

<pohľad 4. ríše>

Trochu som sa pousmial a postavil sa. Dali sme si ďalších pár duetov a potom sme sa rozlúčili. Ale čo myslel tým že nie je vylúčené že neskončím ako on? Mohol vedieť o... nemohol, nikomu som to nepovedal, jedine môj brat vie a jemu nikto neverí že je to viac než sen. Môže byť možnosť že Radio a Reichtangle majú niečo spoločné? Alebo hovoril o niečom úplne inom... Môže to byť náhoda ale bola by to najväčšia náhoda na svete. O vzťahu s mojim bratom tiež nemohol hovoriť pretože sa máme radi. -Teda mimo tie noci. Neviem o čom hovoril, ale rozhodol som sa že už brata strašiť nebudem. Nemám z toho nič a nepotrebujem ho vidieť plakať. Ach jo... 

<time skip>
Prišiel večer a s ním každodenná rutina. Pozeral som s rodičmi (a Severným Nemeckom) telku v obývačke a Uni sa už hodinu a pol máčal v sprche aby oddialil čas ísť spať. Už bolo dosť hodín a tak mu otec išiel zaklopať na dvere aby sprchu vypol a išiel do postele. Nakoniec sa prezliekol do pyžama a obaja sme zaľahli do postele. Občas dostaneme aj rozprávku na dobrú noc ale vzhľadom na to že už bolo skoro 9 dnes nebol ten deň. Uni sa asi 10 minút otca vypytoval na náhodné veci a otec sa snažil mu čo najstručnejšie odpovedať, potom mu povedal aby išiel spať, dal nám obom dobrú noc a odišiel. Únia sa rozplakala, 5 sekúnd na to otec vrazil späť do izby a 10 minút ho upokojoval. Potom znovu odišiel. Svetlo až na nočnú lampičku bolo zhasnuté, vonku sa zahrmelo hoci ešte nepršalo. Podľa zvuku zhora sa Uni zakopal pod perinu. Už neplakal ale počul som z jeho postele tiché vzlyky. Chvíľu som váhal... Ale dnes som ho strašiť nemienil. 

4. ríša: ...Únia?

Únia: Ríša, prosím ťa zostaň dolu. Nelez sem. 

4. ríša: Neboj sa... Ja... nechcem ťa strašiť... nepremením sa len... môžem ísť k tebe? 

Únia: Ari... 

4. ríša: Uniii... včera si mi chýbal... zle sa mi spí bez teba. 

Únia: Tak dobre... 

Stále fňukal. Postavil som sa z postele, po rebríku vyliezol na jeho poschodie a ľahol si vedľa neho. 

4. ríša: Vidíš? Nie som žiadne monštrum. 

Únia: ...Potom patrím na psychiatriu. Ale som rád že si normálny. 

Utrel si oči. Objal som ho a zakryl ho pritom krídlom. 

4. ríša: Nepatríš tam... 

Únia: Ríša prisahám že to neboli sny. Neboli. Možno to boli halucinácie ale nie sny. 

4. ríša: Ja viem... 

Únia: Potom-

4. ríša: Uni, musím ti niečo povedať. 

Únia: Čo? 

Posadil som sa a chytil ho za ruku. 

4. ríša: ...Nezdalo sa ti to. Naozaj sa to stalo. 

Únia: Čože? 

4. ríša: Prepáč Uni, neviem prečo som to robil. Nejak mi furt v noci preplo a nevedel som sa ťa normálne spýtať či môžem spať s tebou. 

Únia: Ale... veď si včera vravel že sa mi to len zdá. 

4. ríša: Prepáč, klamal som ti... Uni je mi to ľúto. Neviem prečo som to urobil, ale už to neurobím. 

Únia: Ríša... nehovoríš to len preto aby si ma presvedčil že nie som cvok... Ale nechce sa mi veriť...

4. ríša: Premením sa ak ti to mám dokázať, ale nekrič. 

Prikývol, urobil som čo som povedal. 

Únia: A-ari ty-... čo to je?! 

Dal som mu prst na ústa a vrátil sa do pôvodnej podoby. 

4. ríša: Netuším čo to je, ale nehovor o tom nikomu, hlavne nie rodičom dobre?

Únia: Áno ale... čo je to?

4. ríša: *povzdych* Volám to Radio... netuším čo to je ani prečo to je ale... proste to je. 

Únia: ...Môžeš mi ublížiť?

4. ríša: Nieee, tá vec je neškodná. Ale ty mne by si mohol, oči sú strašne citlivé, nie je sa čoho báť. 

Únia: Ale vyzerá to strašne. 

4. ríša: Ja viem, ani mne sa to najskôr nepáčilo. 

Únia: ...Ako dlho už to vieš? Premeniť sa na to?

4. ríša: ...Dlho. Niekoľko rokov, neviem, asi od štyroch, možno piatich rokov. 

Únia: Prečo si to nepovedal rodičom?

4. ríša: Bál som sa že by mi niečo urobili. Teba to vystrašilo... ale čo by to urobili s nimi som mohol iba hádať. 

Únia: Musel si ma takto strašiť? Ríša! Otec ma chcel kvôli tebe poslať na terapiu! 

4. ríša: Ja viem, prepáč, nehnevaj sa. 

Únia: 5 rokov som kvôli tebe v noci skoro nespal!

Otočil som hlavu do vankúša. Bolo mi ľúto ale len prepáč proste nestačilo. Únia bola ticho, potom mi dala ruku na hlavu a slabo ma pohladila. 

Únia: Prepáč... nechcel som byť hrubý. 

4. ríša: To nič Uni, máš nárok. Je to moja vina... 

Únia: V poriadku, nehnevám sa ale už to nerob. 

4. ríša: Mhm... môžem ti to nejak vynahradiť?

Únia: Okrem toho že už ma nebudeš strašiť?

4. ríša: Mhm. 

Únia: Áno, povieš mi rozprávku o vláčikoch a 3 týždne upratuješ izbu :)

4. ríša: Tak fajn. :) 

Ešte raz sme sa objali a ja som išiel vymyslieť rozprávku o mašinkách. Ale musím povedať že dnes sa mi zaspávalo oveľa lepšie. Únia nefňukala a ja som nemal ťažké svedomie. Vlastne som sa cítil oveľa lepšie už len preto že som mu to povedal. Nie je najspoľahlivejší pokiaľ ide o tajomstvá, ale verím mu že to zostane medzi nami.