Príšerka

🌃čas ísť spať🌃

Srbsko: Tak rýchlo, už je čas ísť spať.únia: Nieee...:(

Srbsko: Už je pol osmej, dávno máte spať. 

únia: A prečítaš nám na dobrú noc ešte rozprávku?

Srbsko: Nie, na to už je neskoro. Ak chceš rozprávku musíš si trochu švihnúť s umývaním sa a netráviť v kúpeľni celé hodiny. 

únia: Ale-

Srbsko: 

Žiadne ale. Dobrú noc. 

4. ríša: Dobrú noc otec. 

únia: Dobrú noc... môžem ešte pusu na dobrú noc?

Otec si povzdychol, ale dal nám obom pusu na dobrú noc. Ale môj brat neprestal fňukať. Tá potvora nikdy nechce ísť spať keď je čas. 

Srbsko: Tak fajn, a už zaľahnúť a ticho. 

únia: Ale-oci-

Už išiel preč. Chápal som ho. Musieť sa s úniou naťahovať každý večer na rovnakej blbosti ja by som už dávno stratil nervy. Ako náhle sa však zhaslo svetlo a dvere sa zavreli, najskôr začal len kňučať, a po pár sekundách sa dal do plaču. Počítal som do 4. 1, 2, 3, 4 a- dvere do izby sa znovu rozrazili. Stál v nich otec, s trochu nahnevaným výrazom na tvári.

Srbsko: Čo sa zase stalo?!

únia: Otec, pod mojou posteľou je monštrum. 

Povzdychol som si a zaboril hlavu do vankúša. Máme totiž poschodové postele, a môj mladší brat spí na hornom poschodí. 

4. ríša: Prečo ma nemáš rád?

únia:Pretože ma strašíš!

4. ríša: Nemôžem za tvoje halucinácie braček, ani za tvoje nočné mory. Vážne. 

Otec prišiel k jeho posteli a dal ho z nej dolu. Stále plakal ale keď ho otec objal pomaly sa začal ukludňovať. Zatiaľ čo ja som sa snažil zaspať s hlavou zatlačenou pod vankúšom aby som nemusel počúvať jeho kňučanie a aby si moje oči trochu zvykli na tmu než sa zase zhasnú svetlá, otec Úniu jemne kolísal v náručí dokým sa neupokojil a celkom neprestal plakať. Je to rituál ktorý sa opakuje každý večer pred tým ako ideme spať. Nakoniec otec znovu odišiel ale tento krát nechal zasvietenú malú nočnú lampičku. Počul som ako môj brat na hornej posteli znovu trochu zakňučal a zavrtel sa, zrejme aby sa zakrútil hlbšie pod perinu. Počkal som pár minút než sa z obývačky začali ozývať tlmené zvuky z filmu v televízii a potom som sa premenil. Radio je mojou druhou existenciou, moje malé tajomstvo. Je to akási čierna hmota, zväčša humanoidného tvaru pokritá množstvom očí. Taká príšerka. Ale myslím že je neškodná, teda je tu pár nebezpečných vecí ale nikdy som nebol v pokušení niečo z nich použiť. Vyhrabal som sa z pod periny a zmenil formu aby som sa časťou tela prilepil o spodok bratovej postele a potom sa vyškriabal na ňu, teraz už opäť v humanoidnej podobe. Dal som mu prst na ústa, a potom som si ľahol k nemu pod perinu a slabo ho objal. Cítil som ako sa trasie a počul som jeho srdce, bilo ako o preteky. Oboma rukami silno držal bieleho plyšového zajaca ktorý mu pri spánku vždy robil spoločnosť. Ale jeho strach bol úplne zbytočný. Nikdy by som mu neublížil. Sme dvojičky. Je odo mňa o 7 minút mladší a aj napriek tomu že je to naozaj krátka doba cítim akúsi povinnosť ho... chrániť? Je to inštinkt ktorý má väčšina starších súrodencov. Môj brat nemá halucinácie ani nočné mory. Je to moja obsesia ktorá spôsobuje že večer nechce ísť spať. Netuším prečo to robím, ale ešte viac netuším prečo sa ma bojí. Nikdy som mu tým predsa neublížil. Ale takto sme zaspali. Teda aspoň ja, neviem ako únia.