Príšerka

Nový domov

Po niekoľkých hodinách cesty sme sa dostali do oblasti v severnom Nemecku. Predtým som vôbec netušil kam ideme, ale teraz som to videl na google mapách ktoré mama používala pre lepšiu orientáciu v doprave. Oblasť bola ponurá, sychravé počasie len dotváralo atmosféru. Bolo momentálne ráno takže ešte lepšie. Všade bolo chladno. Naše auto nie je najnovšie a efektivita kúrenia je vážne na bode mrazu. Doslova. Preto som bol celkom rád že sme už takmer v cieli. Táto oblasť však vyzerala ako z nejakého historického filmu. Cestou sme prechádzali cez jednu alebo dve dedinky, možno osady. Všetky domy v nich boli postavené z dreva, slamy a kameňa, pred žiadným z domov nestáli autá ale pri pár z nich sa pásli kone a tých pár ľudí čo sme videli bolo oblečené v šedom oblečení. Mali buť biele alebo hnedé látkové oblečenie alebo niečo z kože alebo kožušiny. Fakt to vyzeralo že to tu novovek ani neťukol. 

Nakoniec sme konečne zastali na kopci a keď sme vystúpili z auta takmer som spadol na zadok. Na kopci totiž stál hrad alebo zámok, niečo také. Ale bol obrovský, mal miliardu vežičiek, vyzeralo to ako jeden z hradov ktoré som videl na obrázkoch v knihách ale nebola to zrúcanina. Bola to majestátna stavba. Možno to bolo počasím prečo na mňa pôsobila tak strašidelne, ale zdalo sa mi že to skrýva niečo viac, rozhodne to malo nejakú zlú auru naviac. Mama zamkla auto a vydala sa k bráne. Nesmelo som sa vydal za ňou ale držal som sa vzadu a stále som sa obzeral okolo. Boli sme obklopený lesom a ja som mal strach že na nás spomedzi stromov každú chvíľu niečo vyskočí. Mama zastala pred strážami odetými v dobových uniformách so skrženými kopijami v rukách. 

Weimarská r.: Pustite nás, sme dohodnutý s Rímsko-Nemeckou ríšou. 

Asi sekundu sa nič nedialo, potom stráže posunuli svoje kopije aby uvoľnili cestu a pustili nás na nádvorie. Vošli sme dnu. A verte mi, ak som predtým nazval hrad "majestátnym" teraz mi naozaj vyrazil dych. Vysoké steny obklopujúce celú stavbu mi predtým bránili vidieť viac než vysoké veže a strechy, aj to nie všetky. V skutočnosti najvyššiu časť som nevidel vôbec pretože bola až na druhom konci nádvoria. Podivná krása tejto architektúry ma ohúrila natoľko že som na chvíľu pozabudol na strach. Všimol som si že sa na mňa mama pozrela. 

Weimarská r.: Čo? Páči sa ti tu?

4. ríša: Eh... to nie je to slovo ktorým by som opísal svoje momentálne pocity.

Prikývla a pozrela sa znova pred seba. 

Weimarská r.: Tiež som sa necítila moc príjemne keď som sem prišla prví krát, ale neboj sa, na atmosféru si rýchlo zvykneš. Koniec koncov, stráviš tu najbližších pár rokov svojho života. 

4. ríša: Mami... môžeš mi aspoň povedať čo sa bude diať? Som zmätený. 

Weimarská r.: Ja ti nemôžem povedať nič. Povedia ti to ostatný. 

4. ríša: Kto ostatný?

Weimarská r.: Ostatný členovia Nemeckej rodiny. 

4. ríša: Počkaj, ako Prusko, 1. ríša a tak? 

Weimarská r.: Áno. 

Mhm, asi sa začínam znova pekne báť. Tak či tak, prišli sme k druhej bráne, kde už žiadne stráže nestáli, ale ktosi tam predsa stál. Nevyzeral ako vojak ale nevedel som podľa oblečenia povedať kto to je. 

???: Dobrý deň slečna. Vitajte späť v Nebligburgu. Prosím nasledujte ma, už na vás čakajú. 

Takže Nebligburg... výstižné. Mama len ticho prikývla a nasledovala toho záhadného muža. Išiel som za nimi, hoci mi to nikto nepovedal. Vlastne som ani nevedel isto či si ma muž všimol. Stál som dosť opodiaľ. Keď sme však vošli dnu brána sa za nami začala zatvárať. Neboli to dvere ale z vrchu sa začali pomaly spúšťať čierne mreže, trocha pokrivené od výroby aby vytvorili krajší dojem.