Little Wolf

10. Kapitola: Môj otec Niklaus Mikaelson

Do New Orleans sme prišli až večer. Elijah zastal pred nejakým veľkým honosným sídlom. Ak je to ich dom, môj otecko si rozhodne nežije zle."Sme tu?" opýtala som sa a vyšla z auta."Vitaj v New Orleans," usmial sa Elijah, vzal moje veci a zamkol auto."Počkaj, tu naozaj bývate?" nechcelo sa mi tomu veriť."Je to staré sídlo, ale náš jediný skutočný domov," povzdychol si Elijah."Je to úžasné," s úžasom som vydýchla.Elijah ma zaviedol do domu. Keď som vošla do veľkej haly zalapala som do dychu. Dom mojich rodičov patril medzi najväčšie v meste, ale toto to prekonalo. Interiér bol ešte honosnejší ako vonkajšia fasáda domu. Za takéto sídlo by sa nemusel hanbiť ani prezident."Elijah," z hora sa ozval mužský hlas, "si doma braček." Nemohla som si pomôcť, ale bol mi akýsi povedomý."To je on?" pozrela som na strýka."Áno," povzdychol si, ale to už môj otec schádzal po schodoch. Bol pekný, vyzeral lepšie ako som si ho predstavovala. A mal oči rovnakej farby ako ja. Naozaj tu bola istá podoba."Priviedol si spoločnosť?" s úsmevom si ma prezrel. Mala som pocit, že sa mi každú chvíľu podlomia kolená. Čo ak si ma predstavoval inak? Čo ak nebudem pre neho dosť dobrá? Dúfala som, že môj otec bude so mnou spokojný a ešte viac som dúfala, že aj ja s ním. Ak je aspoň z polovice taký ako Elijah nemal by to byť problém. Ale podľa Joshovho popisu to s ním bude zaujímavé."To ja Alison," predstavil ma Elijah, "tvoja dcéra." Niklausov úsmev vystriedal šokovaný výraz. Nevyzeral nahnevaný ani sklamaný. Bol len prekvapený, rovnako ako ja. Nemyslela som si, že ho niekedy stretnem. Nikdy som po svojich biologických rodičoch veľmi nepátrala. Keď som bola malá, rozmýšľala som aké by to bolo stretnúť ich, ale nemyslela som si, že sa to niekedy stane."Ahoj," na nič lepšie som sa nezmohla."Si staršia ako keď som ťa videl naposledy," zamyslel sa Klaus, "podobáš sa na matku.""Dúfam, že nie si sklamaný," zasmiala som sa."To v žiadnom prípade," vyhŕkol. Zo srdca mi spadol kameň. To bol dobrý znak. Aspoň zo mňa nie je sklamaný."Elijah, mohol by si nás nechať s mojou dcérou osamote?" obrátil sa k bratovi."Budem v obývačke," povedal Elijah a odišiel. Cestou sa na mňa povzbudivo usmial."Budeš potrebovať nejakú izbu," vyhlásil Klaus, "zavediem ťa hore."
"Dobre," šepla som a išla za ním po schodoch. Najradšej by som sa rozbehla preč. Tešila som sa na stretnutie s otcom, ale celá situácia mi bola nanajvýš nepríjemná. Klaus otvoril jedny z dvier na dlhej chodbe a vošiel dnu. Vošla som za ním a zavrela dvere. Celá izba bola ružová. Steny, záclony, koberec. Ako pre malú princeznú. V strede stála posteľ, pod oknom bol stôl, v rohu malé kreslo a pri stene toaletný stolík."Keď si sa narodila moja sestra si na tvojej izbe splnila všetky detské sny," vysvetlil Klaus keď si všimol môj prekvapený pohľad."Prečo som skončila u náhradných rodičov?" opýtala som sa. Nedávalo mi to zmysel. Ak pre mňa mali izbu asi sa ma neplánovali zbaviť."Je to dlhý a nudný príbeh. Elijah ti ho určite niekedy rád porozpráva. To je jeho špecialita," zasmial sa. Aj ja som sa pousmiala."Môžem sa niečo opýtať?" pozrela som na neho."Môžeš to skúsiť," pokrčil plecami."Prečo si po mňa poslal Elijah? Prečo po toľkom čase?" opýtala som sa otázku, ktorá ma trápila celou cestou do New Orleans."Trvalo veľmi dlho kým sa nám podarilo vystopovať ťa, dobre ťa ukryla. A keď sa to podarilo Elijah trval na tom, že za tebou pôjde on," vysvetlil Klaus."Kto je ona? Myslíš Katerinu?" vyhŕkla som."Áno," povzdychol si. Ani jeden z nás už túto tému nechcel ďalej riešiť. Opýtam sa radšej Elijaha."Ešte jedna taká vec. Čo si myslíš o domácich zvieratkách? Ja mám malého psíka. Je poriadne zúrivý," zmenila som tému. "Sakra," vyhŕkla som skôr ako stihol odpovedať."Čo sa stalo?" opýtal sa ako správny starostlivý otec. Možno nebude až taký zlý ako ho Josh opisoval."Ja som ho zabudla v aute," zamračila som sa a vybehla z izby. Klaus išiel za mnou. "Elijah," bežala som za strýkom."Čo sa deje?" v momente bol pri mne.
"Kde máš kľúče? Ja som toho psa zabudla v aute," vysvetlila som. Dúfala som, že Nik ešte nestihol napáchať veľké škody. Ak mu dotrhal celé auto Elijah sa mi určite nepoďakuje.
Bežala som do garáže a tí dvaja išli za mnou. Elijah odomkol auto a ja som vybrala Nika. Našťastie nestihol dotrhať poťahy ani urobiť mláčku či niečo horšie. Ale mračil sa na mňa statočne. Vrčal a štekal ako najatý."To je pes?" zasmial sa Klaus, "opisovala si ho ako keby mal dva metre.""On sa tak niekedy správa," pokrčila som plecami. Položila som Nika na zem a on sa rozbehol k Elijahovi. Hneď sa pustil do jeho novej najobľúbenejšej činnosti, trhanie Elijahových nohavíc."Prestaň," okríkla som ho a vzala na ruky. "Môžem si ho nechať?" obrátila som sa k otcovi."Áno, aspoň môjho brata trochu popreháňa," pokrčil plecami."Určite si unavená," povedal Elijah, "choď si oddýchnuť, prinesiem ti veci."
"Dobre, ďakujem," usmiala som sa prešla k schodom."Ten pes je čistá pohroma, ale má ho rada," šepol Elijah bratovi tak ticho, že som ani nevedela ako som to mohla počuť. Ale mal úplnú pravdu. Nik je teda čistá pohroma.