Little Wolf

26. Kapitola: Vy budete vždy moji rodičia

Keď som vošla Jeremy a Bonnie o niečom diskutovali, no keď ma uvideli obaja stíchli. Jeremy a Bonnie, nikdy som im nehovorila menami, vždy to boli otec a mama, ale po tom všetkom mi prišlo komické volať ich tak. No na druhej strane stále to boli moji rodičia, oni ma vychovali, urobili pre mňa všetko a ja som im nechcela ublížiť.
"Alison, zlatíčko, si v poriadku?" Bonnie ma tuho objala.

"Áno, nič sa nestalo mami," ubezpečila som ju.

"Báli sme sa o teba," pridal sa Jeremy.

"Ja o vás tiež," aj jeho som objala. "No musíme sa porozprávať," prešla som ku kreslu a posadila sa.

"Čo sa deje zlatíčko?" zamračila sa Bonnie a aj s Jeremym sa posadili oproti mne.

"Na rok aj tak pôjdem na internát a už nebudem bývať doma takže mi napadlo, že možno by som to mohla skúsiť už skôr," potkýnala som sa o chabé argumenty.

"Kam tým mieriš Alison?" prerušila ma Bonnie.

"Ostávam tu," opäť som niečo vyhŕkla bez premýšľania. Mala som im to podať nejakým citlivejším spôsobom.

"Kde tu?" nechápal Jeremy.

"S mojou biologickou rodinou," šepla som, "mrzí ma to, nechcela som vám ublížiť."

"Alison, pozri na mňa," mama mi vzala ruky do dlaní, "nezáleží na tom ako sa rozhodneš alebo kde budeš bývať. Si už veľké dievča a dokážeš sa o seba postarať. Vždy ťa budeme rovnako ľúbiť a to sa nikdy nezmení. Je prirodzené, že túžiš spoznať svoju rodinu zlatíčko."
"Ale čo vy?" do očí sa mi tisli slzy.

"My budeme šťastný ako budeme vedieť, že si šťastná ty Alison," pridal sa Jeremy, "je to v poriadku."
"Veľmi vás ľúbim," oboch som ich tuho objala, "a vy budete moji rodičia vždy, bez ohľadu na krv."
"My teba tiež," Jeremy mi vtisol bozk do vlasov.
"Dávaj si na seba pozor Alison, teplo sa obliekaj a volaj každý deň," vzlykla Bonnie.
"Budem domov chodiť na víkendy," zasmiala som sa.
"Dobre," súhlasila Bonnie, "budeme tu pre teba vždy keď nás budeš potrebovať."

"Ďakujem," zašepkala som. Ešte raz som každého objala a vybehla z miestnosti. Nechcela som to lúčenie zbytočne predlžovať, asi by som to už dlhšie nezniesla. Nikdy som na tieto veci veľmi nebola. Utrela som si slzy a chcela ísť do izby no na chodbe som sa zrazila s Elijahom.

"Prepáč," ospravedlnila som.

"To nič, mal som dávať väčší pozor," vyhlásil Elijah. "Si v poriadku?" opýtal sa keď si všimol moje uslzené oči.
"Áno," stisla som pery, "myslím, že áno."
"Určite?" Elijah zdvihol obočie.

"Áno, nič sa nedeje," vyhlásila som s istotou, "asi vezmem Nika von."

"Čo sa týka Nika, chcel som sa ti poďakovať, keby nie vás dvoch bol by som stále v rakve," vyhlásil Elijah.

"To nestojí za reč," usmiala som sa, "keby nie teba ja by som bola teraz mŕtva." "Elijah, nevieš čo urobil Klaus s Esther?" opýtala som sa po chvíli.
"Viem a čoskoro to zistíš aj ty," povzdychol si, "poď so mnou." Vzal ma za ruku a viedol ma dole strmými schodmi.
"Pozor na hlavu," varoval ma Elijah, no mohol to urobiť aj o trochu skôr.
"Neskoro," pošúchala som si čelo.

"Si v poriadku?" Elijah bol v momente pri mne.
"Áno, to nič," dotkla som sa miesta kde som sa udrela zacítila som na prstoch krv. No keď som sa toho miesta dotkla opäť rana bola preč. "Je to normálne?" zamračila som sa.

"Vlkolaci aj upíri majú schopnosť hojiť sa oveľa rýchlejšie," vysvetlil Elijah. Chcel pokračovať v ceste, ale ja som ho opäť zastavila. "Elijah, to znamená, že sa teraz každý mesiac budem meniť na vlka?" opýtala som sa s obavami.
"Vycer tesáky," prikázal mi Elijah. Nevedela som na čo je to dobré, ale poslúchla som ho a odhalila ostré očné zuby. "Nie, nebudeš sa každý mesiac meniť na vlka," vyhlásil Elijah s istotou, "si hybrid, dokážeš kontrolovať svoju premenu."
"To je fajn," s úľavou som si vydýchla a nasledovala ho dlhou chodbou.