Little Wolf

18. Kapitola: Ocko

Bolo už dosť neskoro večer a všetci spali. Aj ja som si chcela ísť ľahnúť no zazvonil mi mobil. Na obrazovke sa ukázalo Joshovo meno. Okamžite som zdvihla, bola som rada, že s ním môžem opäť hovoriť."Josh," s úsmevom som šepla jeho meno.
"Si sama?" opýtal sa Josh.
"Áno, prečo? Chceš sa tajne vkradnúť cez okno?" zasmiala som sa.
"Musím s tebou o niečom hovoriť Alison," povedal Josh až príliš vážnym tónom. To nemohlo znamenať nič dobré. Obávala som sa, že ho Klaus vypátral a ublížil mu.
"Čo sa deje? Si v poriadku?" vyhŕkla som.
"Áno. Alison, viem, že som ti to mal povedať osobne no nenabral som odvahu. Viem, je to odo mňa hnusné a zbabelé, ale pri ukážke tvojej moci som sa rozhodol, že bude predsa len lepšie povedať ti to z bezpečnej vzdialenosti," Josh veľmi opatrne volil slová.
"Čo sa stalo?" z tváre sa mi vytratil úsmev.
"Alison, nefungovalo by to. Ja nie som práve typ na tajné vzťahy. Áno má to svoje čaro, ale nie je to nič pre mňa. Navyše som stretol niekoho iného. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Bolo to silnejšie ako ja, nemohol som nič robiť. Mrzí ma to Alison," s každým jeho slovom moja nálada klesala. Nemohla som uveriť tomu čo mi práve povedal.
"Ty sa so mnou rozchádzaš?" už som nedokázala zadržať slzy, ktoré sa mi celý čas tisli do očí.
"Neplač, mrzí ma to. Uvidíš, je to tak lepšie," Josh sa ma snažil utešiť.
"Ty sa so mnou rozchádzaš po telefóne?" skríkla som, "nemáš ani toľko odvahy aby si mi to povedal do očí."
"Alison, prosím nekrič. Hlavne sa teraz upokoj," vyhŕkol Josh, "naozaj ma to mrzí."
"Si hnusný hajzel Josh," vzlykla som. Potom som mu zložila a mobil hodila do steny najsilnejšie ako som dokázala. S hlasným rachotom sa rozletel na kúsky, ktoré sa rosypali po dlážke. No mne to bolo v tej chvíli jedno. Jediné čo ma trápilo bol Josh.
"Čo sa stalo?" dnu vtrhol Klaus. Keď zbadal kúsky môjho mobilu na zemi zarazil sa.
"Nič," odsekla som nahnevane.
"Si v poriadku Alison? Stalo sa niečo? Ublížil ti niekto?" zasypal ma otázkami ako starostlivý otec.
"Nie, teda áno, vlastne neviem. Asi nie," opäť sa mi do očí tisli slzy. Dúfala som, že rýchlo odíde aj keď by som bola najradšej keby ostal pri mne a povedal, že všetko bude v poriadku.
"Myslím, že tvoj mobil má na to iný názor," nadhodil Klaus. Zavrel dvere, prešiel k posteli a posadil sa ku mne.
"Nemala som ho hodiť cez celú izbu. Ja viem," povzdychla som si.
"Ak sa chceš s niekým porozprávať zavolám Rebekah," vyhŕkol Klaus prvé riešenie, ktoré mu napadlo. Na okamih som sa pousmiala no potom sa opäť prihlásili slzy.
"Nie," šepla som. Tak veľmi som potrebovala objatie. Ani neviem čo mi to napadlo, bola to asi najbláznivejšia vec v mojom živote. Posunula som sa ku Klausovi, tuho ho objala a rozplakala sa ako malé dieťa. Potrebovala som sa konečne vyplakať. Kvôli Joshovi, rodičom, všetkým veciam čo sa v poslednej dobe stali. Klausa to tak prekvapilo, že niekoľko sekúnd nebol schopný žiadneho pohybu. No potom si ma pritiahol bližšie a opätoval mi objatie. Nevedel prečo plačem, ale zvládol to veľmi dobre. Nemal žiadne zbytočné otázky len sa ma snažil upokojiť. "Všetko bude v poriadku Alison," pohladkal ma po vlasoch.
"Ja viem," vzlykla som a zaborila si uplakanú tvár do jeho trička.
"Môžem pre teba niečo urobiť?" opýtal sa.

"Nie, len tu ostaň, ocko," šepla som. Nemyslela som, že mu to niekedy poviem, ale teraz sa správal ako ozajstný otec. Zaslúžil si to oslovenie.