Show me who I am

Nedá definovať!

Vystúpil som na parkovisku a hľadal ju s malou na rukách. Uvidel som ako na ňu mieri môj otec a rozbehol som sa k ním. Stála na parkovisku a každý na nich pozeral. Takže môj otec ide na to takto?

„Otec okamžite zlož tú zbraň!" zvrieskol som ale to už bolo neskoro.

Vystrelil na Rebeku a ona sa snažila otočiť a chrániť malú, márne. Skočil som ku nim ale to už bola celá od krvi. Zabil mi dcéru! Zobral som ich do náručia a snažil sa prezrieť Eli. Dominik zavolala záchranku ale to už môj otec nastúpil do auta a vyštartoval preč. Maličká ležala celá bledá v Rebekinom náručí a na bielom tričku mala krv. Bola celá od krvi. Pobozkal som Rebeku do vlasov a snažil sa ju upokojiť. „Harr-y prosím však to nie je pra-vda?"povedala cez vzlyky a ja som ju nemohol klamať. Niekto nám malú vytrhol z rúk a vložil ju do sanitky. Nastúpili sme do auta a leteli za nimi. Nechal som ju odviesť do súkromnej nemocnice. Prosím musí to prežiť inak stratím ju aj Rebeku! Viem, že som sa snažil presvedčiť sám seba, ako ju nemilujem. Pravda je, že... Ja ju neskutočne milujem!

Vystúpili sme z auta a trielili za Eli. Jej malé, bezvládne telíčko vybrali zo sanitky. V ruke mala napichané hadičky a rôzne infúzie.

„Reb bude to dobré." ubezpečoval som Rebeku ale aj seba.

Pozrela na mňa zaslzenými očami a pritlačila sa na moju hruď. „Vždy hovoríš, ako všetko bude dobre...ale nikdy nie je!" Vošli sme na chodbu a čakali pred sálou. Minúty boli hodiny a hodina trvala azda rok. Snažil som sa upokojiť Rebeku a hlavne zahnať myšlienku, že Eli je...mŕtva. Zašiel som Rebeke po čaj a sebe po kávu. Moje sako jej bolo síce veľké ale cela sa klepala. Hlavu mala na mojich kolenách a nohy vystreté na gauči. Konečne po troch hodinách zaspala. Eli ešte stále operovali. Bolo asi sedem hodín a vonku sa stmievalo. Strhol som sa zo spánku na buchnutie dverí a uvidel doktora. Z čela si zotieral kvapky potu. Moje srdce vynechávalo údery a snažilo sa byť najrýchlejšie ako mohlo. Mal som v sebe toľko adrenalínu, že by stačil celému basketbalovému družstvu na zdolanie Mount Everestu.

„Pán Orversn vaša dcéra.. Pred piatimi minútami jej zlyhali pľúca." Sadol som si a Rebeku hladkal po vlasoch. „Je mi to ľúto." Odišiel a nechal ma trápiť sa s touto správou. Rebeka sa prebrala pozrela na mňa. „Čo mu je ľúto Harry?" povedala a utrela mi slzu z oka. „Harry hovor so mnou!" Pozrel som na ňu a silno ju objal. Obidvaja sme sa rozplakali a len sa objímali. „Však nezomrela?" Pozrel som na ňu a prikývol. Rozplakala sa ešte viac. Prečo toto musíme prežívať? Prečo ju musím vidieť plakať? Chcem aby sa smiala a nie aby plakala! „Rebeka ja ti teraz sľubujem..." Zakryla mi ústa. „Už nič nesľubuj! Nikdy to nedodržíš a ďalšiu ranu by som už nezniesla!" Pozbieral som aj tú poslednú silu a jemne sa jej dotkol pier.

„Zabijem ho! Za všetko čo nám urobil!"

Vedel som, že to aj urobím. Budem potrebovať pomoc ale zabijem ho. Zabijem a nebude mi to ľúto. „Harry ublíži ti. Nedovolí ti ani sa od neho pohnúť nie to ešte zabiť ho!" Mala pravdu ale ja mám chuť ho zakopať za živa. Zabil mi dcéru. Vlastnú vnučku! „Dominik mi s tým pomôže. Zajtra večer bude môj otec mŕtvy ležať na dlážke svojho domu!" Pozrela sa na mňa a chytila moju ruku do svojej jemne a roztrasenej rúčky. „Prosím nech sa ti nič nestane ja, nezvládla by som to." Pritiahol som ju k sebe a hlavu si položil na tú jej. Klamem sám seba ak tvrdím, že ju nemilujem.

Klameme každého na okolo ak tvrdím, že bez nej môžem byť. Klamem ju ak poviem, že je nezaujímavá. Práve v tejto chvíli som si uvedomil aká je komplikovaná a dokonalá. Milujem knihy a je iná ako ostatné. Nikdy by si nedovolila vyjsť v krátkych šatách a obliecť sa ako štetka. Je to Rebeka. Je dokonalá pretože je. Jej dokonalosť sa nedá definovať! „Milujem ťa Rebeka." poviem a snažím sa znieť čo najúprimnejšie. „Aj ja teba Harry." Vyvalil som oči na stenu a stlačil ju vo svojom objatí. Takto to niekto chcel. Chcel aby sme si uvedomili, že sa milujeme. Ale za kú cenu? Veľmi vysokú! Teraz budem musieť byť pri nej, za cenu všetkého.

Neopustím ju kvôli môjmu otcovi. Neodpustím mu to, že mi zabil dcéru! Zobral som ju domov- na chatu. Eli by mala mať pohreb pozajtra. Ako zvládneme toto všetko? Ľahol som si k nej a pritúlil si ju k sebe. „Harry ja to na pohrebe nezvládnem!" povedala a zaspala. Nemohol som zaspať! Rebeka sa asi tri krát zobudila s výkrikom a ďalej spala. Ráno sa nemienila vytrepať z postele a tak som ju celý deň nechal spať. Večer po celom dni sa šla osprchovať a naspäť spať. Pod očami mala kruhy a nemienila so mnou hovoriť. S plačom odišla zo spálne keď zbadala postieľku. Ľahla si do knižnice a tam zaspala. Celú noc som zas nespal.

Vyzeral som ako múmia ale bavilo ma sa na ňu pozerať. Bola tak dokonalá. Asi o siedmej sme vyrazili z domu. Vonku bolo sparno a Rebeka mala na sebe kratšie čierne šaty a ja oblek, ako stále. Na cintoríne bol kňaz ja s Rebekou a Laila s Kameronom. Za Lailou stál Dominik. Maličkú uložili do zeme a Rebeka hodila jednu hrsť hliny. Po nej sme to všetci zopakovali a ja som potom zhrnul lopatou zvyšok z kopy. Pochovávam vlastnú dcéru. Bola to neskutočná bolesť. Rebeka sa ku mne pritúlila plakala. Laila ju objala tiež a rozplakala sa s ňou. Odviezol som ich na chatu a ja Dominik a Kameron sme šli urobiť to čo sme museli. Zabiť môjho otca. Za opasok som si dal zbraň, našich mužov sme postavili okolo jeho domu aby ich nebolo vidno.

Vošiel som do vnútra a môj otec na mňa namieril zbraň.

„Zabil si mi dcéru!"

Vystrelil som a trafil ho rovno do hlavy. Nemal ma naučiť tak presne strieľať. Necítil som nič, ani bolesť ani smútok. Len hnev! Dominik mu ešte strelil do brucha a pozrel na mňa. „Na rade je Rebekin otec." Prešli sme na poschodie a nikde nebol. Zdola sme počuli buchot a rýchlo som tam zbehol. Stál nad mojím otcom s namierenou zbraňou na mňa. „Toto máš za Rebeku, už nikdy sa jej nedotkneš!" Vystrelil som a trafil ho rovno do srdca. Nikdy som nemal výčitky, že som zabil človeka. Ale teraz... ja už nie som človek, so zviera! Nastúpili sme od auta a odvolali našich mužov. Tí otcovi boli už dávno mŕtvy. Niekto zavolá políciu ale nebude vedieť kto to bol. Mám svojich ľudí aj na polícii, nikto to na mňa nepovie. Vrátil som sa k Rebeke a nedokázal jej to povedať.

Zabil som jej obidvoch rodičov. Len som sa ku nej rozbehol a pobozkal ju. Usmiala sa a nechápavo na mňa hľadela.

„Čo sa stalo Harry?"

„Už môžeme byť spolu. Budeme len a len spolu!"

„Vždy sa nájde niekto kto nám to skazí, to mi ver!" Vedel som, že hovorí pravdu ale odídem až po tom ako sa dá do poriadku. Teraz tu budem pre ňu. „Počkáš kým mi bude fajn a odídeš, viem to Harry." Ona mi číta myšlienky. Pritiahol som ju k sebe a silno ju objal.

„Rebeka ja budem musieť odísť veľa ľudí ma bude chcieť teraz zabiť ale aspoň túto chvíľu tu budem s tebou. Možno ta chvíľa bude naozaj len minúta, možno to bude mesiac ale aj rok. Ale ja dúfam len v jednu možnosť...navždy!"

Tak je tu nová časť :) dúfam, že sa páči :DD mám predpísanych pár častí a naozaj som prekvapila sama seba na čo som prišla, nechajte sa prekvapiť :) a ja viem, aká som hnusná, že som zabila malú Eli ale tak to chodí :( chúďa malé <3 ale na niečo to bude dobré :) Všímam si, že sa vám nejak nechce čítať :DD a verte ani mne :D :D ale nevadí Ďakujem krásne už sa blížim k 1,3 <3

comm&vote

xoxo Mariane