Susedia (2.časť)

1.kapitola

Ubehol rok. Všetko sa zmenilo, no aj napriek tomu stále žijem svoj nudný a stereotypný život. Idem do školy, idem zo školy, sem-tam zájdem niekam s kamarátmi, no inak doslova hnijem doma.
Od doby čo odišiel Noah aj Hana, môj život sa zmenil na jedno dlhé a neskutočne nudné fiasko.

Veľmi mi chýbajú tie časy, a hlave Noah. S Hanou si píšem alebo skypujem skoro každý deň, no o Noahovi nič neviem. Neviem kde je, čo robí a či ešte vôbec žije.

No tento rok bude iný! Práve totižto stojím pred dverami svojej novej izby, v ktorej strávim najbližšie roky. Áno, presne tak. Z malej Emily Robertsovej je veľká vysokoškoláčka! Vysokoškoláčka, ktorá žije svoj sen v Anglicku!

Otvorila som dvere mojej novej izby. Bola celkom malá, no veľmi útulná. Moja spolubývajúca tu ešte nebola, no dúfam, že dorazí čoskoro. Takto mám aspoň šancu zabrať si tú lepšiu posteľ. Prekročila som prah miestnosti a zvalila sa na posteľ, ktorá bola bližšie k oknu, keďže sme mali krásny výhľad na celú záhradu školy.

Bolo niečo krátko po štvrtej,keď dorazila moja nová spolubývajúca.
"Ahoj." pozdravila ma, keď sa aj s kufrom, ktorý bol pomaly väčší ako ona teperila do izby.
"Nazdar." zvolala som energeticky. Bola som strašne šťastná, po roku konečne nejaká zmena.
Nechala svoj kufor pri dverách a podišla ku mne.
"Fúh. Tuším, že v tom kufri mám celú svoju izbu." zachichotala sa. "Som Lily." predstavila sa a podala mi ruku.
"Emily. Teší ma." predstavila som sa tiež.

S Lily sme si začali pomaly vybaľovať kufre a tašky a zistili sme, že kopu vecí nemáme ani kam dať.
"Tiež ideš na právo?" spýtala som jej, keď som ukladala už posledné veci do poličiek pri dverách.
"Nie. Na ekonomiku, to je budova hneď vedľa práva."

Lily bola super. A keď vravím super, myslím naozaj super. Bola krásna. Mala dlhé blond vlasy, končeky mala modro-tyrkysové a musím uznať, vyzeralo to super. Celá bola oblečená do čiernej farby, čierne obtiahnuté rifle, čierno-biele pásikavé tričko, na to veľký čierny sveter a vysoké čižmy, ako inak čiernej farby. Celý jej outfit zvýraznil ešte viacej tie úžasné vlasy.

Bolo už niečo po siedmej a my sme práve skončili s vybaľovaním a dekorovaním našej izby. Síce to bola jedna z tých najmenších izieb aké tu boli, no aspoň bola štýlová. Čierne povlečenie na periny a vankúše, biele steny polepené plagátmi a všelijakými citátmi, dlážku zdobil krásny červený koberec, ktorý tam úplne zapadal a Lily dokonca doniesla aj rádio, ktoré prehrávalo hudbu z mobilu, takže sme vždy mali veselo.

"Si hladná?" spýtala som sa Lily.
"Áno, celkom dosť. Ideme sa niekam najesť?" Prikývla som.
"Do kedy je otvorená jedáleň tuto v areáli?" spýtala som sa jej.
"Do ôsmej." odvetila. Pozrela som na malé hodiny, ktoré viseli nad dverami. 19:57. Hm, tak nič.
"Čo teraz?" spýtala som sa celkom zúfalo, pretože som bola strašne hladná a predstava, že najbližšie jedlo budem mať až ráno ma desila.
Lily chvíľu premýšľala. A ja tiež. Jediné riešenia bolo, že pôjdeme vlakom do mesta a tam sa niekde najeme a tak sme sa obidve teplo obliekli a vyrazili sme.

Keď sme vyšli z budovy, kde sme bývali, zistili sme, že vonku to celkom žije. Všade boli nejakí ľudia, napravo od nás bola hlučná skupina chlapcov, ktorí si hádzali loptu, naľavo sa zase rozprávali dve dievčatá a pred nami bola opäť akási skupina aj dievčat aj chlapcov, a tí iba vášnivo debatovali o škole.
Keď sme prechádzali okolo nich, Lily ich pozdravila a všetci sa hneď otočili k nám. Všetci nás zrazu začali zdraviť a ja som sa iba ticho zasmiala.
Nejaká baba pribehla za Lily a niečo jej šuškala do ucha.
"Em, ospravedlníš ma na chvíľu? Len si skočím niečo vybaviť a o desať minút som tu a potom môžeme ísť." povedala po chvíli Lily a odbehla s tou dievčinou naspäť do budovy, kde bývame.

Sadla som si na zábradlie, ktoré bolo pri budove a čakala.
Všímala som si ľudí, ktorí prechádzali okolo mňa, na všetkých som sa usmievala, pretože aj oni sa usmievali na mňa a v duchu som si vravela, že toto bude skvelý rok.

Pozrela som sa na skupinu tých hlučných chlapcov s loptou. Bolo ich tam asi desať. Asi som sa na nich dívala príliš dlho, pretože jeden z nich smeroval priamo ku mne.
Všimla som si len jeho pekné vlasy a krásny úsmev.
"Ahoj." pozdravil ma ako kebyže sa poznáme celé roky. Celá zmätená som sa na neho usmiala a odzdravila ho tiež.
"Deje sa niečo?"
"Nie." odvetila som nechápavo. "Prečo?" dodala som.
"Lebo sa na nás tak vražedne dívaš." zasmial sa. "Tak som sa prišiel spýtať, či sa niečo stalo."
Zasmiala som sa aj ja. "Nie, nie." povedala som s úsmevom."Všetko je okej." dodala som.
"Tak to som rád. Mimochodom, ja som Levi." predstavil sa opäť s tým jeho krásnym úsmevom.
"Emily."
"Teší ma." povedal a podal mi ruku.
"Ty si tu nová, že áno?" spýtal sa s úškrnom na tvári. Prikývla som.
"Páči sa ti tu zatiaľ?"
"Áno, akurát s kamarátkou sme hladné a nevieme, kde sa najesť, takže musíme ísť až do mesta."
"Jáj, no áno. Tak to u nás chodí. Jedáleň je otvorená len do ôsmej. Ale môžem vás odviesť do mesta, aj tak tam idem, takže to mám po ceste."

Levi bol naozaj taký zlatý, že nás s Lily odviezol do mesta. Zastavili sme pred fast-foodom.
"Nechcete ísť s nami?" spýtala som sa Leviho a jeho kamaráta Ricka.
"Jasné." A tak sme všetci štyria vošli do malého fast-foodu.

Hello! 
Taaakže Emily je oficiálne na výške v Anglicku! :D Zajtra pravdepodobne vydám ďalšiu kapitolku, takže sa dozviete viacej! :D 
Nezabudnite dať komentík, vote alebo follow :) Ďakujem :D