Susedia (2.časť)

27.kapitola

O 10 mesiacov neskôr...

Pomaly ale isto som sa z toho dostala. Vďačím hlavne Lily, ktorá ma po celý ten čas motivovala, opíjala sa so mnou každý piatok, pomáhala mi, aby som sa cez to nejako dostala. Podarilo sa.

No a čo sa týka Leviho...
Je z neho iný chalan. Naozaj sa zmenil, konečne sa zaujíma aj o ostatných, nie len o seba. Nechcem povedať, že spolu chodíme, to nie, ale... niečo medzi nami je. Cítim to aj ja, aj on. Len nevieme čo to je.

                               ***
Sedela som na malom gaučíku u Leviho v izbe. Akurát nám robil čaj.
Mobil som mala v taške, ktorá ležala len tak pohodená pri hlavných dverách, keď zrazu zapípal. Nebrala som to nijak moc vážne, pravdepodobne mi napísala Lily, nech skočím do Tesca kúpiť niečo dobré na večeru, keďže ona je lenivá čo i len zdvihnúť tú svoju riť z postele.

"Nech sa páči." podal mi Levi čaj do ruky.
"Diky."
"No, takže chcela si sa o niečom rozprávať. Čo sa deje?" spýtal sa.
"Hmm..." chvíľu som rozmýšľala, či sa ho to mám naozaj spýtať, alebo to nechám na neskôr. Ale potom som si uvedomila, že možno žiadne neskôr už nebude a že niekedy je to teraz alebo nikdy!
"No, len ma tak zaujímalo... ako je to teda medzi nami?" vyšlk napokon zo mňa.
Levi sa zasmial, ale keď zistil, že moju otázku myslím vážne, úsmev mu z tváre zmizol. Chvíľku sa mi díval priamo do očí a potom sa to stalo. Chytil mi tvár do jeho rúk a pobozkal ma.
"Mám ti ešte niečo vysvetľovať?"
Tentokrát som sa zasmiala ja a pobozkala ho znova.
Doriti, naozaj sa to stalo?

Mobil mi zapípal ešte raz. A ešte raz.
"Choď si to pozrieť, ja nám zatiaľ pripravím niečo na jedenie, dobre?" navrhol Levi a dal mi ešte jednu pusu.
Bol taký zlatý.

Lenivo som sa teda zodvihla z toho pohodlného gauča a z tašky vytiahla mobil. 2 zmeškané hovory a 3 nové správy. Od Noaha.

Srdce som mala asi niekde v hrdle, celá som sa triasla. Vďakabohu, že ma Levi v tom momente nevidel.
"Levi?" oslovila som ho, on len vykukol spoza rohu. "Idem len zavolať mame na chodbu, hneď som tu." zaklamala som a už už som utekala na núdzové schodisko. Zatvorila som tie mohutné dvere a sadla si na asi tretí alebo štvrtý schodík.

Noah: S Hanou budeme celý týždeň v Londýne, chcela by ťa vidieť
Noah: Nechcela by si sa stretnúť?
Noah: Chápem, že sa hneváš, ale je to tvoja kamarátka. Zabudni teraz na mňa, mysli na ňu prosím ťa.

Slzy sa mi tlačili do očí, ledva som videla.
'Stále sú spolu. Aj po 10 mesiacoch im to stále funguje.' pomyslela som si.

Ja: Nemám záujem vidieť ani jedného z vás, už mi nepíš ani nevolaj prosím ťa.

Chvíľu som nad tou správou ešte rozmýšľala, a potom ma napadlo, že tu ukončím už nadobro.

Ja: Po tomto všetkom, ako môžeš mňa a Hanu nazvať kamarátkami?!

Do pár minút prišla odpoveď.
Noah: Dobre, ako myslíš. Len sa snažíme byť milí.
Noah: To si taká typická ty, že?!

Jeho správa ma zarazila. Nikdy na mňa nebol takýto, práve naopak... vždy bol milý, preto ma tieto jeho slová tak ubíjajú.

Ja: Bože, čo sa medzi nami stalo? Vážne musíš byť takýto?
Noah: Som taký, aká si ty.
Ja: Okej, ako myslíš. Už mi naozaj nepíš.

Odpoveď už neprišla. Koniec. Vždy som tak nejako dúfala, že sa Noah zjaví na tom svojom aute pred budovou internátu, bude ma tam čakať s otvorenou náručou a s veľkým transparentom, kde by stálo: Veľmi ma to mrzí! <3
Ale po týchto správach... už v niečo také nedúfam.

Napadlo ma niečo spontánne. Zájdem za mamou do Chicaga. Chcem vidieť mamu, no takisto si chcem vyčistiť hlavu a na streche opustenej budovy sa to dá najlepšie. I keď mi tam všetko pripomína Noaha, ten výhľad mi vždy vyčarí úsmev na tvári.

Rýchlosťou svetla som vošla k Levimu do izby, otvorila jeho počítač a vyhľadala si najbližší let do Chicaga.
"Hej, čo sa deje? Ty si plakala?" spýtal sa a nežne ma chytil za rameno.
"Nechaj ma teraz tak!" odvetila som hnusne.

Najbližšie lietadlo letí o 3 a pol hodiny. To znamená, že síce nemám toľko času, ale stíham to. Rezervovala som to.
"Počkaj, Emily, ty niekam letíš?" Levi bol čoraz viacej nervózny. Dala som mu pusu, venovala som mu posledný pohľad a odišla som.

Lily nebola v izbe. Neviem, kde bola, ale nechala som jej odkaz na stolíku, že idem pozrieť mamu. Ona to pochopí, vždy všetko chápe. Zo skrine som vytiahla malý kufor, nahádzala som tam všetky potrebné veci, ešte som si vypila kávu, ktorá bola síce niekoľko dní stará, ale niečo som potrebovala piť. Skontrolovala som čas. Doriti, to nestíham.

Vybehla som z internátnej budovy, periférne som si všimla, že niekoľko Leviho kamarátov na mňa pozerá.
"Hej, Emily! Kam ideš?" všetci boli zvedaví.
"Preč. Čo najďalej od tohto posratého miesta." zakričala som za nimi a nastúpila som do malého, červeného auta, ktoré patrilo Lily.
Dupla som na plyn.

Tieto cesty som veľmi dobre nepoznala, ale tak či tak som šla asi o 30km/h viac, ako bolo legálne. Keď som sa konečne dostala na dialnicu, dupla som na to ešte viacej. Bála som sa, že to lietadlo zmeškám, a budem musieť zostať tu. Preraďovala som sa z jedného pruhu do druhého, všetci na mňa trúbili...
Myslela som na Noaha, celý ten čas. Nebol to Levi, ani Lily, celú hlavu som mala plnú Noaha. Noah tam, Noah sem. Bol všade, sedel v každom aute, jeho tvár bola na každom bilboarde, keď už sedel aj vedľa mňa, na mieste spolujazdca, usúdila som, že takto to ďalej už nejde. Strhla som volant doľava a auto zletelo z cesty. Za tých pár sekúnd, kým som letela dole do priekopy, sa mi premietol celý život pred očami, ale stále tam bol Noah.
Všade. Naozaj ho milujem. Tak veľmi ho... milujem <3