Susedia (2.časť)

28. kapitola

Pohľad Noaha:

Držal som Hanu za ruku. Kráčali sme spoločne cez letiskovú halu. Potom to už poznáte, sadli sme do taxíka a viezli sme sa k domu mojich rodičov, kde sme plánovali stráviť krásny týždeň.

"...nešťastná nehoda na dialnici smerom k mediznárodnému letisku, kde tragicky prišlo o život mladé dievča, ktoré podľa svedkov, obiehalo každé auto a rýchlosťou 124 kilometrov za hodinu pravdepodobne stratila kontrolu nad vozidlom a skončila mimo cesty." oznámila nám pani v rádiu.
"Bože, načo sa tak ponáhľať?" skonštatoval som. "V živote máme toľko času." pozrel som sa Hanu a jemne ju pobozkal.

***
O necelú hodinu sme boli už doma. Rodičia boli ešte v práci, čo znamená, že ja a Hana sme mali celý dom len a len pre seba.
Zložili sme si veci, zatiaľ čo ja som nám robil večeru, Hana zapla telku, kde hneď naskočili správy, pretože moji rodičia nič iné ani nepozerajú.
Boli tam zábery tej nehody.
"Doriti, prepni to. Je to nechutné. Nepotrebujem si kaziť deň." vravel som Hane, no tá sedela ako socha, oči mala úplne sklené, vôbec sa nehýbala.
"Hana?" spýtal som sa. Nechápal som, čo sa stalo.
"E-emily." bolo jediné, čo z nej vyšlo.
"Čo s ňou?"

Podišiel som k telke a keď som sa pozrel, cez celú obrazovku svietila fotka Emily.
"Toto mladé, nevinné dievča, ktorej meno je Emily, dnes tragicky zahynulo na dialnici smerom k medzinárodnému letisku. Podľa určitých svedkov stratila kontrolu nad vozidlom a zišla z cesty priamo do priekopy. Auto následne začalo horieť a keďže mladému dievčaťu nikto neprišiel na pomoc, nemala šancu a na mieste zomrela. Úprimnú sústrasť celej rodine, známym a priateľom."
Všetky ostatné slová išli bokom. Nič iné som nevnímal. Emily je mŕtva. Je preč.
Zo všetkého som obviňoval seba. To ja som jej napísal také hnusné veci, čo ak ju to práve namotivovalo, aby odišla z Londýna? Zabil som ju? Zabil som Emily?

Táckavo som sa vymotal z domu a sadol si na drevené schodíky, ktoré viedli k hlavým dverám. Zhlboka som sa snažil nadýchnuť, no nedalo sa mi. Je mŕtva, Noah. Je preč. Celý čas mi tieto slová zneli v hlave.

Jej smiech, jej vlasy, postava či pery. Nikdy to už neuvidím, nikdy neuvidím ju.
Zabil som nevinné dievča, ktoré malo celý život pred sebou. Mala z nej byť právnička! Doriti! Doriti! Doritiii!

Chcel som utiecť, ísť čo najďalej odtiaľto, celé toto mesto bolo hnusné, škaredé, plné posratých spomienok.

Je koniec, Noah. Hra sa skončila. Je mŕtva.

V ten večer mi zazvonil telefón. Bola to mama Emily.
Keď som zbadal to číslo, celý svet sa mi zrútil.
"P-prosím?" zodvihol som to.
"Noah? Si to ty?" Je mi jasné, prečo ma nespoznala, môj hlas bol iný, niečo v ňom bolo iné.
"Áno, som to ja." odvetil som smutne.
"Takže už si to počul?"
"Veď sú toho plné média. Nedá sa to prepočuť, bodaj by." Bol som trošku drsnejší, ale v tejto situácií to bolo celkom pochopiteľné.
Emilyina mama sa rozplakala.
"Čo sa mohlo stať? Kam išla? Prečo si nebol s ňou?" Mala toľko otázok.
"Ja... rozišli sme sa. Už skoro rok nie sme spolu. Neviem kam išla, ani prečo šla tak rýchlo, vždy bola veľmi opatrná vodička." Vtedy som si spomenul na Texas a na tú "nehodu", keď sme skoro vrazili do kamióna. Usmial som sa.
V telefóne bolo ticho. Počul som len dýchanie, plač...
"Chápem, že je to priveľa informácií naraz." snažil som sa ju nejako povzbudiť. "Ale je to tak."
"Nechápem, kedy sme sa s dcérou tak odcudzili. Vždy sme si vravievali všetko. A zrazu sa dozviem, že sa s tebou rozišla už pred rokom, že niekam letela a ani mi nepovedala kam. Nerozumiem tomu, Noah, myslela som, že sme si blízke." opäť sa dala do plaču, ja som mal slzy tiež na krajíčku.
"Čo bude teraz?" spýtal som sa.
"Chcem ju dôstojne pochovať. Dúfam, že prídeš."
"Samozrejme. Prídem."

                               ***
Noc je vždy najhoršia. Priveľa myšlienok, priveľa spomienok... Hana zaspala ako batoľa, no ja som sa prehadzoval z jednej strany na druhú.
Vstal som z postele a zišiel dole do kuchyne, aspoň tam som mohol byť sám.
Stál som tam, opretý o kuchynskú linku v tme, jediné svetlo išlo z ulice.
Otvoril som sklenené dvere, ktoré viedli do záhrady a bosý, len v teplákoch a vyťahanom tričku, som sa kráčal po mokrej tráve. Zvalil som sa na zem, vôbec mi nevadilo, že som celý mokrý a že mi je zima.

Díval som sa mesiac, ktorý svietil jasnejšie ako inokedy.
"Vážne sa toto muselo stať?" pýtal som sa sám seba.
"Bola taká mladá. Nevinná. Nikdy nikomu nespravila nič zlé, nezaslúžila si to." Môj hlas sa rozliehal celou záhradou, ale nekričal som. Rozprával som nesmierne pokojne.
"Noah, upokoj sa." vravel mi známy hlas. Otvoril som oči a zbadal som Hanu. Stála tam strapatá, rozospatá.
"Som pokojný." odvetil som.
"Nie si. Trápiš sa." namietala. "Je to pochopiteľné, ale aspoň sa vráť do postele, je tu zima a mokro."
"Nechaj ma, prosím ťa. Choď spať." Ani som sa neunúval na ňu pozrieť.
Odkráčala preč.

Je pravda, že som sa trápil. Vyčítal som si toľko vecí... hlavne jej smrť.
Nejako som nevedel pochopiť, že niekto môže odísť  z tohto sveta len tak, z ničoho nič. Zo sekundy na sekundu. A ako to, že jej nikto nepomohol? Nikto nevidel, že v tej priekope horí auto? Alebo sú ľudia už načisto takí sebeckí, že ani nechcú pomôcť druhému?
     Bol som zdesený. Mal som toľko plánov, síce nie s ňou, ale zrazu nemám chuť žiť a ísť ďalej. Nie je cesta, ktorú si vybrala Em jednoduchšia?
     Už bolo niečo po druhej v noci, stále som ležal v tej tráve. Bol som celý mokrý a bola mi zima, ale cítil som sa lepšie ako v  posteli vedľa Hany. Je pravda, že Hanu milujem, ale naozaj musela Em zomrieť, aby som si uvedomil, že nie je tá pravá pre mňa?
     Na ten pohreb pôjdem. Prídem tam, poviem zopár krásnych slov o tom, aká bola, čo pre mňa znamenala, možno spustím aj zopár sĺz a potom odídem. Neviem kam, nikomu to nepoviem. Začnem úplne nový život, nebudem sa volať Noah, zmením si meno. Pre mňa za mňa, nech je zo mňa aj Vladimir. Je mi to jedno. Len už nikdy nechcem vidieť Hanu, svojich rodičov alebo rodičov Emily, Londýn, túto ulicu či internát budúcich právnikov. Nikdy viac!