Susedia (2.časť)

24.kapitola

Občas mávam deep chvíľku. Veru, myslím si, že to každý. Premýšľame po večeroch nad závažnými vecami, rozhodnutiami, ktoré ovplyvnia naše životy, v hlave sa nám hmýria myšlienky, všetko je také chaotické, až je to jasné. Občas vieme, čo chceme, no občas nie.

Ocitla som sa v zlej situácií. Chýba mi Hana? Nie. Desí ma, že na osobu, s ktorou som toľko toho prežila, už ani nepomyslím. Je mi ukrandutá. Je mi ukradnuté, čo robí, ako sa má alebo kde je. Zanevrela som na ňu, no časom aj ona zanevrie na mňa. Takto predsa chodí, nie? Kamarátstva sa rozpadnú, všetko zanikne, no jediné, čo zostane sú spomienky a zážitky.

Hanu vystriedala Lily, ktorá je síce svojská, no dovolí mi robiť veci, ktoré Hana nie. Lily si vie užiť život naplno, nie je brzdená nikým, nemá hranice. A to sa mi páči. Tak to má byť. Takto si predstavujem život mladého človeka. Nespútaný, plný nečakaných vecí, nepredvídateľný...

***

Moje myšlienky prerušil nepríjemný zvuk budíka. 9:12? Doprdele! O desiatej mám skúšku.

Vyletela som z postele ako strela,  ako tak som sa dala dokopy a o 9:49 som už  o dušu utekala po dlhom chodníku, ktorý viedol do budovy, kde sa mala konať skúška.

O 9:57 som sa posadila do lavice.

Okej, okej. Toto zvládnem. Učila som sa. Nemám sa čoho báť.

***

Všetci študenti sa po skúške pobrali na izby, alebo do jedálne na obed.  Ja som zvolila možnosť B, keďže som sa ráno ani nestihla najesť. Vošla som do jedálne, vyčkala si frontu, kuchárka mi potom naložila na tácku nejaké mäso so zemiakmi, ktoré vyzerali prekvapivo dobre, hodila mi tam aj kelímok s džúsom a ja som sa na ňu vďačne usmiala. Presne o tomto vravel Noah, že? Že som vďačná za všetko, čo pre mňa niekto urobí. Áno. Asi je to tak. Asi ma takto vychovali.

Posadila som sa skoro na samý koniec celej jedálne, pretože len tam bol prázdny stôl. Pohodlne som sa usadila a začala jesť zemiaky.

"Ahoj, môžem si prisadnúť?" Levi ani nepočkal na moju odpoveď, skrátka sa posadil.
"Ehm, ahoj." zasmiala som sa, keďže, sama neviem prečo, mi to prišlo vtipné.
"Ako si dopadla na skúške? Vedela si všetko?" vypytoval sa.
"Áno. Som na seba pyšná." zachichotala som sa. "Všetko som vedela." vyhlásila som pyšne, na čo sa Levi zasmial.
"Mám pocit, že sme sa nerozprávali už sto rokov." povedal a zahryzol si do jablka, ktoré si predchvíľou vybral z tašky.
"Na tom asi niečo bude." odvetila som.
"Heh, čo plánuješ dnes večer robiť?" spýtal sa.
"Nič. Zájdeme niekam? Ako kamaráti samozrejme."
"Práve som to chcel navrhnúť." zahlásil. "Kam vyrazíme? Niekam do mesta?" dodal s úsmevom na tvári.
"Jasné, poďme!" postavila som sa od stola, no Levi na mňa zostal prekvapene pozerať.
"Počkaj, to ako naozaj? Hneď teraz?"
"Áno, dilino. Poď."

***
Máte 1 zmeškaný hovor od NOAH.
Máte 2 zmeškané hovory od NOAH.
Máte 3 zmeškané hovory od NOAH:
...
Máte 6 zmeškaných hovorov od NOAH.
...
Máte 14 zmeškaných hovorov od NOAH.

***
Bol to neskutočný večer! Už dlho som sa takto dobre nezabavila. Levi bol po celý večer zábavný, milý, pozorný, nesnažil sa ma baliť alebo zlákať do postele, skrátka, dvaja kamaráti si po úspešnej skúške vyrazili do mesta!

Na izbu som sa vrátila okolo druhej ráno.  Pomaly som otvorila dvere, vedela som, že Lily už bude spať a tak som ju nechcela zobudiť. No keď som vkročila dovnútra, na moje prekvapenie, izba bola prázdna. O to lepšie, aspoň som nemusela byť potichu.

Ani som sa neunúvala zapnúť svetlá, proste som sa zvalila do postele. Alkohol, únava, stres... To všetko na mňa v tej moment doľahlo a ja som padla ako mŕtva do perín.

***

Do očí mi svietilo ranné slnko, ktoré sa predieralo skrz naše staré, zaprášené záclony, ktoré sme si s Lily povešali len preto, pretože oproti nám bývajú traja chalani, ktorí sú 24/7 nadržaní a v tomto prípade- opatrnosti nie je nikdy dosť!

Pohmýrila som sa trochu v posteli a potom som sa pobrala do našej malej kuchynky, kde som si zmixovala maliny a čučoriedky a tak som si spravila vitamínovú bombu, ktorá má jednoznačne pripraví  na celý deň.

Porozhliadla som sa po miestnosti. Bože, naozaj je už zachvíľu koniec roka? Ubehlo to tak rýchlo. Na leto sa budem musieť vrátiť domov, pretože internáty sa zatvárajú, alebo pôjdem za Noahom do New Yorku. NOAH! Čo asi tak robí? Mala som chuť ho vidieť, chcela som ho objať a počuť jeho hlas, ako vraví: "Som na teba pyšný, Em. Vedel som, že tú skúšku zvládneš!"
Z nočného stolíka som zobrala mobil a skoro mi až dych vyrazilo, keď som videla toľko neprijatých hovorov. 14? Niečo sa stalo. Muselo, inak by mi toľkokrát nevolal...

Snažila som sa mu dovolať naspäť, ale nezdvíhal. Stále to padalo do odkazovky. Má vypnutý mobil? To nie je u neho zvykom.

Chytila som sa za hlavu (áno, panika bola na mieste).  Čo sa dopekla stalo?! Prečo nezdvíha?

V tom niekto zaklopal. S nádejou, že to bude možno Noah, som rýchlo išla otvoriť.
"Ahoj." pozdravila ma Lily. Vyzerala otrasne. Dosť vyčerpane.
"Čau." odzdravila som ju a zároveň aj objala. Vošla do izby a hneď sa išla napiť.
Držala niečo v ruke. Obálku.
"Hej. Toto ležalo pod dverami. To bude asi pre teba." povedala a hodila mi bielu obálku, na ktorej bolo číšlo našej izby.