Susedia (2.časť)

2.kapitola

Vstala som z postele a slnko, ktoré prenikalo cez strešné okno ma oslepilo, takže som okamžite zakopla o roh postele a s rachotom sa zrútila na zem. Ako inak, typická nešikovná Emily.

"Bože, si v poriadku?" pribehla ku mne hneď Lily.
"Jasné." zasmiala som sa a pomaly sa zdvihla zo zeme.

Do začiatku školy začína týždeň. Týchto 7 dní by sme mali tráviť pravdepodobne niekde v knižnici, pripravovať sa na zahájenie a prvý deň školy!

"Čo budeme dnes robiť?"spýtala sa Lily.
"Hm." zamyslela som sa. "Čo takto vyraziť do mesta?" navrhla som.
"Ánoooo!" skríkla Lily a hneď bežala do kúpeľne sa namaľovať.

"Čo kebyže zavoláš toho fešáka zo včera? Mohol by nás opäť hodiť do mesta. Čo ty na to?" kričala Lily z kúpeľne.
Jej nápad sa mi páčil a tak som z tašky vybrala mobil a napísala mu smsku.
Všimla som si jedno upozornenie. Facebook.
Bez váhania som klikla na aplikáciu.

Používateľ Noah West vám poslal žiadosť o priateľstvo.

Neverila som vlastným očiam. POTVRDIŤ!POTVRDIŤ!POTVRDIŤ!

Čakala som ako blbá, či mi náhodou nenapíše správu- niečo typu, ako sa máš? Žiješ vôbec? Mrzí ma, že som odišiel...? No nič.

Sedela som na mieste spolujazdca, Levi bol za volantom a vzadu sa Lily rozpačito rozprávala s Rickom, Leviho kamarátom.

"Tak čo, ako sa vám zatiaľ páči na výške?" spýtal sa Levi.
Prerušil moje myšlienky o Noahovi. Myslím na neho od doby, čo mi poslal žiadosť o priateľstvo, no nenapísal správu. Prežili sme spolu naozaj krásne chvíle a on nemá odvahu mi ani napísať?
"Super. Obidve sme spokojné."

"Tak to som rád. Počuj..." začal tentokrát nervóznejšie. "Nezašla by si so mnou v piatok večer do mesta? Na čaj? Kávu? Len tak... pokecať?" Pozrel na mňa tými krásnymi očami pre ktoré by každá baba zhrešila, no ja nie. Nemohla som prestať myslieť na Noaha, na jeho oči, úsmev, ... Tak veľmi mi chýba.
"Levi.. ja..." nevedela som, čo spraviť. Áno, nie? Mám ísť? Nemám? Bola som zmätená. Páči sa mi stále Noah? Myslela som, že som cez to už dostala, no evidentne nie.
"Mlčanie znamená súhlas." trápne sa zasmial, evidentne si všimol, že dosť váham.
"Áno, jasné. Pôjdem s tebou." Vyšlo nakoniec zo mňa. No hneď ako som tie slová vyslovila, oľutovala som to. Nechcem začínať nový vzťah, keď som poriadne neskončila ani ten prvý.

Večer sa tiahol pomaly. Lily s Rickom odišli do klubu Unicorn99 a keďže ja som na alkohol veľmi nemala náladu, Levi ma pozval na horúcu čokoládu.

"Tak... porozprávaj mi niečo o tebe. Máš priateľa?" spýtal sa ma Levi, keď sme si sadli k obrovskému oknu na úplnom konci celej kaviarne. Mali sme výhľad na krásny Londýn.
"Mám. Teda..." hneď som sa opravila. "Mám aj nemám."
"Ako to mám chápať?" zasmial sa.
"Mám frajera, akurát neviem, kde je." Levi sa nechápavo zasmial.
"Niekedy ti to vysvetlím, je to dlhý príbeh."
"Prečo nie teraz? Máme kopu času." V tomto momente som ho mala chuť prefackať. Presne pre toto som Noaha milovala: nikdy sa zbytočne nepýtal sprosté otázky.
"Nie, teraz nie."
"Ale..."
"Pšt." prerušila som ho. "Radšej mi povedz niečo o tebe..." Rýchlo som znemila tému.

"Ideme sa prejsť?" spýtal sa Levi, keď už sme obidvaja dopili tú vynikajúcu čokoládu.
"Jasné." A tak sme sa obidvaja postavili, Levi za nás zaplatil a vybrali sme sa von. Vonku bolo dosť chladno, hneď ako sme vyšli z kaviarne som sa zababušila do mojej veľkej bundy.

Prechádzali sme sa dosť dlho, až keď sme sa dostali k dlhej rieke, Levi z ničoho nič zastal.
"Vieš, cítim sa trápne, že ti to takto vravím ale... páčiš sa mi." Čooo? Bože, toto snáď nie. On to všetko pochopil zle. Nie, nie, nie...
"Páčiš sa mi aj výzorovo, aj povahovo. Si proste skvelá, nebojíš sa skúšať nové veci..." koketne sa usmial.
"Čo tým myslíš?" spýtala som sa ho nechápavo.
"Veď ty vieš, čo tým myslím. Obidvaja sme dospelí, bez záväzkov a plus môj spolubývajúci dnes odišiel na celú noc preč, takže kľudne môžeme ísť aj ku mne..." uškrnul sa a chytil ma za ruku.
Z jeho zovretia som sa hneď vytrhla a škaredo sa na neho pozrela.
"Ty si myslíš, že o toto mi ide celú tú dobu?"
"A nie? O toto ide predsa každej..."
Zvrtla som sa na päte a rozbehla sa preč. Po chvíli ma mrzelo, že som tomu darebákovi nestrelila facku. Zaslúžil by si to.
"Emily! Stoj!" kričal po mne, no nerozbehol sa za mnou, stál tam a hrešil.

Bežala som dobrých päť minút, až kým som sa nedostala k najbližšej zastávke metra. Rýchlo som zbehla schody dole, kúpila si lístok na metro a prešla cez turniket.

Nastúpila som do metra, ktoré prišlo ako prvé a viezla som sa. Snažila som sa predýchať celú túto situáciu. Po piatich minútach som si všimla, že nejde tam, kam by som podla mapky mala ísť.
"Prepáčte." oslovila som slečnu, ktorá sedela oproti mne. "Kam ide toto metro?"
"South Wimbledon." Presne opačný koniec Londýna, kam som mala ísť.
Vystúpila som na najbližšej zastávke a zistila som, že som naozaj stratená. Síce bolo len niečo po siedmej večer, no všade bola tma. Táto časť Londýna sa mi nepáči.

Prešla som pár ulíc, no nikde nebolo nič, čo by som spoznala. Všade len typické londýnske domy.
Bola som naozaj stratená, už si ani nepamätám, kde je zastávka metra, z ktorej som prišla.
Všade bola tma, jediné svetlé body boli lampy, ktoré sem-tam osvetľovali ulicu, po ktorej som kráčala.
Najhoršie na tom je, že nikde neboli ani ľudia, ktorých by som sa spýtala na cestu. Pozrela som sa na mobil- smska, od Leviho.
Levi: Kam si zmizla??!
Ja: Už mi nepíš!

14% batérie. No super. Kráčala som ešte asi päť minút, až kým som neuvidela malú kaviarničku na rohu nejakej veľkej budovy.

Keď som otvorila dvere, zvonček nad nimi zazvonil a staršia pani, ktorá práve nejakému páriku nalievala čaj sa pozrela mojim smerom. "Vitajte." zvolala mojim smerom.
"Dobrý."
Posadila som sa do rohu k malému, no peknému stolíku a o pár minút už pri mne stála čašníčka.
"Zdravím, čo vám donesiem?" spýtala sa s obrovským úsmevom na tvári.
"Čaj, prosím."
"Samozrejme." niečo si zapísala do zápisníku a odišla.

Porozhliadla som sa  po kaviarni, boli sme tam piati. Ja, mladý párik, nejaký chalan, ktorý čítal knihu a starší pán, ktorý sedel pri ňom a uprene študoval noviny.
Tomu chalanovi som nevidela do tváre, no jeho, pravdepodobne otec, bol celý šedivý a mal husté fúziky pod nosom a okuliare na očiach.

"Nech sa páči." povedala čašníčka a položila môj čaj na stolík. Poďakovala som.
Vtisli sa mi slzy do očí, pretože som absolutne netušila ako sa dostanem domov.
Napísala som Lily krátku správu o tom, že som niekde na druhej strane Londýna a neviem, ako sa dostať naspäť na internát.

Chalan, ktorý si čítal sa zrazu postavil. Napravil si šedú mikinu, položil knihu na stôl a povedal otcovi, že ide na záchod. Uprene som ho sledovala až kým nezmizol v obrovských dverách, nad ktorými sa týčil nápis TOALETY.

V tom som sa zodvihla aj ja a namierila som si to takisto na toalety. Ako som kráčala cez malú chodbičku, ktorá viedla k dámskym toaletám, .....

***
"Haló? Si v poriadku, zlatíčko?" pýtala sa ma staršia pani, presne tá, ktorá ma vítala, keď som prišla do kaviarne.
Neskutočne ma bolela hlava a cítila som sa dosť zle.  Až po chvíli som si všimla, že ležím v niekoho náručí na zemi.
"Emily." v ušiach mi znel jeho hlas ako hlas anjela.
"Emily! Si v poriadku?" Pomaly som otvorila oči a začala si uvedomovať situáciu.
"Čo.. čo sa stalo?" spýtala som sa koktavo.
"Kráčala si a omylom som ťa buchol dverami a ty spadla na zem. Mrzí ma to."

Posadila som sa a konečne sa poriadne zadívala do jeho tváre. Do jeho očí...
"Noah?"
"V celej svojej kráse." zasmial sa a silno ma objal. Síce mi skoro explodovala hlava od bolesti, no keď mi vtisol pusu na čelo, ako zázrakom som bola úplne v poriadku. "Chýbala si mi."
"Ako to? Veď si chcel zabudnúť... odišiel si odo mňa."
"To ty tiež. Uprednostnila si Hanu predo mnou." povedal zarmútene.
"To preto si sa odsťahoval? Kvôli tomu?"
"Nie. Išiel som , lebo som musel."
Bolo mi jedno, čo sa stalo. Minulosť je minulosť a ešte raz som ho silno objala. Tak veľmi mi chýbal.

***
"Naozaj ma mrzí ten incident s dverami." ospravedlnil sa ešte raz. Sedeli sme za stolom, ja som si držala veľký balík ľadu na hlave a Noah sa na mňa chichotal a popíjal čaj.
"Ber to pozitívne, ak by si ma nezrazil tými dverami, možno by sme tu celý večer len tak sedeli a ani by sme nevedeli jeden o druhom."
"To je pravda."

***
"Takže, teraz bývaš tu? V Anglicku?"
"Dá sa tak povedať. Čo ty? Nechaj ma hádať, si tu určite s rodičmi na služobnej ceste, že?"
Zasmiala som sa. "Nie, na vysokej škole."
"Ááále čo, takže malá Emily je už vysokoškoláčka?"
Zachichotala som sa prikývla.
"Som na teba pyšný, Em." postavil sa a objal ma. Mám pocit, že týchto objatí nie je nikdy dosť.

Hellooou! :3 Ako sa vám darí? :)
Asi najdlhšia kapitola, akú som kedy napísala :D 1500 slov :D Obvykle dávam tak 700, niekedy ani to nie :) Dúfam, že sa páčila, nezabudnite dať vote, komentík, budem len rada❤️
-Retypept07