Susedia (2.časť)

7.kapitola

Z celej tejto situácie som bola mierne vykoľajená. Bolela ma hlava, brucho, končatiny...
Ležala som v posteli, zababušená do periny s čajom v ruke a oplakávala svoj život.
Čo sa stalo, sa stalo... To už nezmením. A to je na tom to najhoršie.

***
Okolo šiestej večer mi pípol mobil.
Lily: Som s Rickom, nečakaj ma. :)

Super -_- Takže práve vo chvíli, keď potrebujem objať svoju kamarátku, vyrozprávať jej, čo sa stalo, tu nikto pre mňa nie je. Fakt skvelé!
•••
Bolo niečo po siedmej, keď na mňa prišiel hlad. Keďže som bola lenivá si niečo uvariť a jediné, čo sme mali v chladničke bolo pivo a stále to jedno vajíčko, nezostávalo mi nič iné len vybrať sa do školskej jedálne.

Obliekla som si čierne legíny, hodila som na seba šedú Converse mikinu, ktorú mi dala Hana na 16-te narodeniny a zo stojana, kde viseli všetky možné kabáty a vesty, som si zobrala svoju teplú zimnú bundu, do ktorej som sa poriadne zababušila. Vyšla som z izby.

•••
O necelých 10 minút som už sedela v teplej školskej jedálni, pri malom stole v kúte celej obrovskej miestnosti.
Všimla som si niekoľko študentov, s ktorými mám nejaké hodiny a prednášky, no rozhodla som sa, že dnešný večer strávim osamote, len ja a Instagram.

Na večeru som zjedla zopár zapečených zemiakov so syrovou omáčkou a nejakou zosušenou zeleninou. Poslednýkrát som si prezrela všetky fotky Noaha, ktoré mal na Instagrame a Facebooku a potom som si pomaly začala baliť všetky veci, ktoré som si tam so sebou zobrala, odniesla som tácku a tanier, ktorý bol už prázdny a začala sa poberať domov.

Vyšla som z budovy a ovjal ma studený vietor. Cesta z jedálne na internát bola dosť strašidelná, hlavne keď tadeto idete večer. Na okolo nebolo nič iné len obrovská záhrada plná strašidelných stromov, kríčkov a slnečníc, ktoré občas vyzerali ako nejaké postavy, ktoré sa na mňa pozerali. Vydala som sa teda na cestu.

•••
Necítila som si uši, ani nos. Nachviľu som zastavila a zababušila sa do bundy ešte viacej, aby mi nebola taká zima. No zrazu som zacítila, ako ma niekto chytil za rameno a ja som sa okamžite strhla.
"Ahoj." pozdravil ma neznámy chalan. Nepoznala som ho, možno som ho raz videla, ale nikdy predtým som sa s ním nerozprávala.
"Čau?" zasmiala som sa. "Poznáme sa?"
Tentokrát sa zasmial on. "Asi nie. Ale videl som ťa kráčať samú týmto chodníčkom a tak som si povedal, že sa prihovorím, veď prečo nie?"
Mal hnedé vlasy, ktoré boli, bohužiaľ skryté pod čiernou čapicou, ktorú mal na hlave a bol celkom vysoký. Aspoň o tri hlavy vyšší odo mňa.
"Som Andrew." predstavil sa. "Ale všetci ma volajú Drew." Natiahol svoju dlhú ruku ku mne, ja som mu ňou potriasla. "Emily." usmiala som sa. Vtedy som si všimla, aké má krásne oči, modro-zelené. V slabom osvetlení malej pouličnej lampy vyzeral dosť na zožratie. (Hihi)

"Takže, Emily, ako sa dnes máš?" spýtal sa, keď sme sa pomalým krokom vybrali k internátom.
"Úprimne? Dosť zle." Neviem prečo, ale mala som pocit, ako kebyže ho poznám celé roky a môžem mu povedať čokoľvek.
"Ej! Čo sa stalo?"
"Sama neviem." stroho som sa zasmiala. "Asi som sa rozišla s frajerom." dodala som.
"To ma mrzí. Ako dlho ste boli spolu?"
"Ono ani nejde o to, ako dlho sme boli spolu, ale čo všetko sme zažili." usmiala som sa a slzy sa mi tlačili do očí.
"Chápem. Presne pred mesiacom som toto riešil s mojou- už bývalou- frajerkou." povedal Drew.
"Hej? Ako sa volala?"
"Elizabeth." Keď vyslovil jej meno, usmial sa popod nos. "Ale všetci ju volali Lily."
"Elizabeth." zopakovala som. "To je krásne meno."
"To ona bola krásna. Milá. Vtipná. Pre mňa  dokonalá." opäť sa usmial.
"Stále ju ľúbiš?"
"Mhm. A ako veľmi." odvetil okamžite. Bez menšieho zaváhania.
"Tak potom prečo nie ste spolu?" opýtala som sa, pretože mi to vážne nedávalo zmysel.
"To je dobrá otázka, Emily. To by sa trebalo spýtať jej."
"A čo ti v tom bráni? Opýtaj sa jej."
"Chcel by som, ale... nemám na to odvahu."
"Daj mi jej adresu, pôjdeme za ňou!" povedala som rázne. "Vy dvaja sa musíte dať naspať dokopy!"
"To nie je potrebné. Ona býva tu, na internáte. Myslím, že na izbe... 51?"
"Počkaj, počkaj..." zastavila som ho okamžite, ako som počula číslo izby.
"Lily z izby číslo 51?" zopakovala som po ňom.
"Áno, nebodaj ju poznáš?"
"No veru poznám, je to moja spolubývajúca." zasmiala som sa.

***
Ako sme zabáčali k budove, v ktorej bývam, na zábradlí sedel Noah. Jeho pohľad sa stretol s tým mojim a moje srdce skoro explodovalo. Prišlo mi to, ako kebyže sme sa nevideli celú večnosť, pritom to bolo len zopár dní. Zišiel zo zábradlia a čakal, kým ja a Drew prídeme až k nemu. 
"Noah." vyšlo zo mňa ako prvé. "Čo tu robíš?" Dívali sme sa jeden druhému priamo do očí a až keď to začínalo byť divné a trošku už aj strašidelné, ozval sa Drew. 
"Okej, ľudia, nechám vás radšej osamote. Emily, som rád, že som ťa stretol, vidíme sa. Ahoj." povedal a pobral sa preč. Ako kráčal preč, ešte mi zakýval. 
"Čo tu robíš?" zopakovala som. 
"Chýbaš mi." 
"Noah ja..." začala som, no nevedela som nájsť tie správne slová. Vydýchla som si. "Veď aj ty mne." 
Podišiel ku mne a objal ma. Pritúlila som sa k nemu a zistila som, že jeho objatie bolo presne to, čo som potrebovala. 

Čaute kuriatka!
Fúh, práve je asi pol tretej v noci :D Neviem prečo, ale vždy takto v noci ma chytí taká spisovateľská chvíľa a mám chuť aj niečo písať :) Okej okej... Ako sa vám páčila kapitola? :) Prosím nepíšte, že som to pokašľala, že Noah a Em nie sú spolu, nechajte sa prekvapiť, celé to mám premyslené! Kvôli tomuto príbehu toho asi veľa nenaspím, ale... strašne ma to baví písať, dúfam, že aj vás to baví čítať.
Inak už sme prekročili 2,000 videní! Yaay!❤️Ďakujem😚
Bye bye!