Susedia (2.časť)

23.kapitola

Síce som vedela, že sa blížime ku koncu a čoskoro Noah odíde, no každý jeden deň som si s ním snažila užiť si čo najviac.
Bola som mu vďačná za všetky tie chvíle, ktoré sme spolu prežili.
Lily mi pomohla vymyslieť, čo si večer mám zobrať na seba.

Dlho sme premýšľali, ktoré šaty zvoliť, nakoniec mi pomohla kamarátka Lily, ktorá mala rovnaké číslo šiat ako ja a tak mi požičala červené večerné šaty. Boli celkom jednoduché, no pôsobili tak veľmi neobyčajne. Cítila som sa v nich ako princezná.

Na vlasoch som si dala najviac záležať. Pedantne som si ich natočila, dala som si záležať, aby mi netrčal ani jeden vlások. Chcela som, aby bol tento večer dokonalý!

Keďže mi zostal ešte nejaký čas na prípravu, spravila som si tenkú linku a pretrela pery jemným, decentným rúžom, keďže moje šaty  boli výrazné až až.

Prišla mi smska. Od Noaha, že už čaká dole. Rýchlo som si obula čierne lodičky, zobrala kabelku do ruky a ešte poslednýkrát som sa na seba pozrela v zrkadle. Vyzerala som krásne. Cítila som sa krásne.
Lily ma na rozlúčku objala a popriala mi krásny večer.

Ako som schádzala po schodoch, všimla som si zopár chalanov, ktorí stáli na chodbe a vášnivo debatovali. Keď som prechádzala okolo nich, všetci sa pozerali mojím smerom. Bolo mi to nepríjemné, nebola som zvyknutá, že sa niekto na mňa takto pozerá.
"Emily?" ozval sa hlas, ktorý som okamžite spoznala. Otočila som sa a zamnou stál Levi. V teplákoch, vo vyťahanom tričku a s knihou práva v ruke.
"Tak si to ty!" usmial sa na mňa. Až teraz som si všimla, aký má krásny úsmev. Jeho biele zuby boli až také dokonalé, že som mu mala chuť zavrieť tú jeho pusu a nedopustiť, aby ju ešte niekedy otvoril.
"Ahoj." usmiala som sa tiež. Moje zuby neboli až také dokonalé ako tie jeho, ale neboli najhoršie.
"Wow! Vyzeráš... nádherne. Ja... nemám slov." obzeral si ma ako nejaký obraz v galérií.
"Ďakujem, celkom sa ponáhľam, Noah ma už čaká." odvetila som rýchlo a snažila sa dostať od neho preč. Zbehla som po posledných schodoch a cez sklenené dvere vyšla von, kde už stál Noah, opretý o auto, v obleku...
Jeho vlasy sa jemne hýbali spolu s vetrom, pouličná lampa mu osvetlovala lícne kosti a jeho oči pôsobili tak tajomne, ale príťažlivo zároveň.
Pozeral na mňa, no nepovedal ani slovo. Len si ma prezeral, ako kebyže ma vidí naposledy. Jeho pohľad ma celkom vyľakal, no nebol mi nepríjemný, práve naopak, všetko sa zdalo, že je tak ako má byť.

Podišla som k nemu bližšie, on sa odlepil od auta a vlepil mi pusu na líce. Nežnú, ale vášnivú zároveň.
"Som ohromený." zašepkal mi do ucha a jeho úsmev som cítila až v kostiach. "Čakal som hocičo, ale toto nie. Si nádherná." dal mi ďalšiu pusu, potom mi ponúkol ruku a posadil ma do auta ako pravý gantleman.

***
"Pamätáš si, keď sme naposledy takto sedeli na večeri? Plánovali sme leto, akurát každý v inej krajine." zaspomínal Noah, keď sme sa usadili ku stolu vo veľkej, luxusnej reštaurácií v meste. Bola to jedna z najlepších reštaurácií v okolí, viem to, lebo som o nej kedysi robila projekt, ešte keď som bola na strednej.
"Pamätám, bohužiaľ." povedala som s miernym zarmútením v mojom hlase.
"Si krásna." povedal z ničoho nič a chytil ma za ruku.
"Prestááň." začervenala som sa.
"Myslím to vážne, Emily. Nikdy som nestretol krajšie dievča ako si ty. Či už povahovo, alebo výzorovo."
"Ďakujem, vážim si to." :))
"Ja viem. To si celá ty, Em. Preto ťa ľúbim, lebo si vážiš každú jednu malú vec, čo kto pre teba urobí. Si ako taký anjelik, ktorý síce znesie viacej alkoholu ako ja," Noah sa zasmial, "ale si taká nevinná, až ma bolí, že ti takto ubližujem."
"Ty mi neubližuješ." obraňovala som ho. Neubližuje mi, práve naopak, robí ma šťastnou.
"Ale áno. Ani si to neuvedomuješ. Trpíš, a to najhoršie len príde." povedal a odpil si z vína. Videla som ten jeho pohlaď, presne takto sa tváril krátko predtým, ako sa odsťahoval sem do Anglicka. Bezomňa.
"Musíme riešiť tvoj odchod? Chcem si tento večer užiť, nechcem myslieť na to, ako odídeš." Naozaj som netúžili rozmýšľať nad tým, ako nastupuje do lietadla a letí cez celý Atlantik, rozbieha si svoj vlastný biznis za Veľkou mlákou, zatial čo ja, Emily Robertsová, trčím na vysokej škole, nemám prácu, sotva zopár kamarátov a som tisíce kilometrov od osoby, ktorú milujem.

"Chápem ťa, ale obávam sa, že ak nie teraz, tak už vôbec." začal Noah. "Vieš, je tu toľko vecí, čo by som ti rád povedal, v hlave mám taký bordel ako snáď nikdy predtým, neviem si tam urobiť poriadok..."
"Nekomplikujme si to. Máme veľa času, zostáva nám minimálne 10 dní na to, aby sme si povedali tieto veci, naozaj si nechcem kaziť takýto krásny večer, Noah."
"Ja..." Noah chcel ešte niečo povedať, ale nedala som mu šancu. Bola som tak tvrdohlavá, nenechala som ho ani dopovedať jeho vetu. Zúfalo som túžila po tom, aby tento večer bol dokonalý... až tak veľmi, že...

V ten moment mi ani nedošlo, že na ďalší deň už bude neskoro...
Že už nebude žiadne 'nabudúce', kedy by sme si mohli povedať 'tieto veci' a že žiadnych 10 dní nám nezostáva.
Že Noah sa snažil rozlúčiť, no ja som mu to prekazila a že už možno nebudem počuť to, čo sa mi snažil povedať v tento večer...
Všetko som pokazila, síce tento večer bol krásny, ale nie úprimný, bol plný falošných úsmevov zo strany Noaha, lebo on vedel, že toto je koniec. Ja nie.