Susedia (2.časť)

18. kapitola

Vybehla som von z internátu a rozbehla sa do prázdnoty. Nevedela som kam utekám, no proste som bežala.

Po niekoľkých minútach som sa ocitla kúsok za školskou jedálňou, kde nebolo nič, len prázdne a tmavé futbalové ihrisko. Počula som kroky za mnou. Nechcela som sa otočiť, pretože som vedela, že to bude Noha. No keď kroky prestali, nevydržala som a naozaj som sa otočila.
Stál tam. Nevidela som mu do tváre, no jeho obrysy hovorili za všetko. Bol nervózny. Ruky mal nekľudné a prstom si poklepkával po vrecku na nohaviciach.
"Emily." prehovoril nežným hlasom. Jeho hlas sa ozýval a tiché prostredie tomu dodávalo tú správnu atmosféru. Všade bola tma, jediné svetlo, ktoré nám obom umožňovalo vidieť toho druhého, bola pouličná lampa, ktorá svietila kúsok od miesta, kde sme stáli.
"Čo?" odvetila som stroho a pozrela sa do blba.
"Čo?" zopakoval a ironicky sa zasmial. "Čo ti šibe? Prečo si utiekla?" dodal, evidentne bol vytočený, nie nervózny.
"A ty sa čuduješ?"
"No, čudujem." podišiel o krok bližšie ku mne, no ja som o krok ustúpila. "Čo sa stalo?"
"Ty si vážne debil, Noah." otočila som sa a začala kráčať preč. Chcela som byť čo najďalej od neho, naspäť doma, na streche starej budovy, chcela som sa dívať na to mesto, kde som vyrastala.
"Vysvetlíš mi už konečne, čo sa deje?" zvýšil hlas.
"To sme na tom až tak zle, že mi musíš klamať a vymýšľať si, že máš decko?" zvýšila som aj ja hlas. Keď on, tak aj ja.
"Prosím?" chvíľu sa tváril, že o ničom nevie, no po pár sekundách ticha, sa posadil na zem, do trávy. V tej chvíli mu bolo jasné, že niet cesty späť, len povedať mi pravdu. Prisadla som si.
"Ja..." začal nervózne. "Klamal som." Dívala som sa na neho ako na nejakého ducha, nečakala som, že to pôjde takto ľahko. Myslela som, že z neho budem musieť ťahať pravdu von.
"Klamal som a vážne ma to mrzí." Jeho hlas bol roztrasený, už nebol taký sebavedomý ako na začiatku.
"Tak kde si bol?" spýtala som sa.
"V New Yorku."
"Prečo? Prečo si mi nemohol povedať pravdu?"
"Nemohol som. Ale snažil som sa. Vážne. Len ty si vždy bola taká šťastná, plná energie, nemohol som ti to celé pokaziť." Vyzeral, že čo chvíľa bude plakať, ja som mala už slzy na krajíčku.
"Teraz sa mám dosť nanič, takže mi môžeš konečne povedať pravdu."
"Rozbieham biznis. Teda, o to som sa snažil posledné štyri mesiace a až teraz to klaplo." Zrazu sa zo smutného Noaha stal ambiciózny a šťastný človek... "Hnevá ma, že ty si buduješ život, si na výške, užívaš si a jedného dňa, keď tú blbú školu skončíš, bude z teba dokonalá žena, budeš mať prácu svojich snov, úspešného muža a samozrejme, úspešné deti. A ja? Ja nebudem mať nič. Len peniaze... na ktoré tvrdo drel môj tatko. Z nich celý život žiť nemôžem. Chcem niečo dosiahnuť, byť úspešný!" pozrel sa na mňa a čakal na moju reakciu.
Usmiala som sa. "Ale... prečo si mi to nemohol povedať hneď na začiatku?"
"Pretože... ten biznis rozbieham v New Yorku... a nie tu."
"To znamená...?" tvárila som sa, že nechápem.
"To znamená, že nám zostáva posledných 17 dní a ... 21 hodín."