Susedia (2.časť)

29.kapitola

Ubehol asi týždeň, možno dva od kedy som sa dozvedel, že Emily je mŕtva. Zostal som doma u rodičov, pretože som už sľúbil Emilyinej mame, že prídem na pohreb a že poviem zopár slov o nej. Ešte nikdy som nebol na pohrebe, takže ani neviem, ako to tam chodí. Je to zvláštne, zrazu sa všetci zaujímajú o Emily. Všetci jej píšu na Facebook sračky typu: RIP, Milujeme ťa Emily, Odpočívaj v pokoji... No nikto z nich ju nepoznal tak dobre ako ja. Nikto s ňou nemá toľko zážitkov ako ja. Nikto!

Ľutujem, že som ju opustil. Je mi jasné, že som chcel zažiť niečo nové, ale ľutujem toho. Naozaj.

Vstal som z postele a hneď ako prvé som sa pozrel do zrkadla. Vyzeral som ešte horšie ako obvykle. Vlasy som mal niekoľko dní neumyté, tmavé kruhy pod očami boli ešte tmavšie ako predtým, oči sklenené, bez života.
Nemôžem vyraziť takto do spoločnosti. I keď úprimne, už mi je to asi jedno. Nejdem na módnu prehliadku, ale na pohreb. Pomaly som si začal uvedomovať, čo sa práve chystám spraviť.

Spal som sotva dve hodiny. Dlho som písal reč, ktorú mám dnes povedať. Vôbec si tým nie som istý.

***
Vystúpil som zo svojho auta, ktoré som zaparkoval kúsok od miesta, kde sa má konať pohreb. Všimol som si zopár ľudí, ktorí stáli pred budovou a vítali ľudí. Poznal som len troch.
Rodičia Emily a Levi.
Pomaly som kráčal za nimi.
"Noah." objala ma Emilyina mama. "Som nesmierne rada, že si prišiel." umsievala sa pomedzi slzy.
Objal som ju tiež a venoval jej jeden, možno dva neúprimné úsmevy. Naozaj som na toto nemal náladu. Prvý pohreb v mojom živote a už sa mi to nepáči. Z vrecka na saku som si vytiahol krabičku cigariet a zapálil si.
"Nemyslím si, že je to vhodné." poznamenal Levi. Zrazu stál hneď oproti mne.
Nezmohol som sa na slovo a tak som mu ponúkol jednu cigaretu a on ju vďačne prijal.
"Dik." zamrmlal už s cigaretou v ústach.
Všetci sa pomaly pobrali dovnútra, no my sme stále stáli pred budovou. Nechcelo sa nám ísť dnu.
"Chýba mi." začal Levi. "Ani nevieš ako veľmi mi chýba." dodal a potiahol si z cigarety.
"Aj mne."
"Mal som ju zastaviť. Nemal som ju pustiť na to letisko." obviňoval sa.
"Prestaň. Nemôžeš za to, nevedel si, že to takto dopadne."
"Aj tak som ju nemal pustiť. Mal som ísť s ňou."
"Okej. Ja na toto nemám." vyšlo z ničoho nič zo mňa. "Končím, fakt. Odkáž Emilyinej mame, že mi je to ľúto, ale toto nezvládam." povedal som, zahodil špak do trávy a odkráčal na parkovisko, kde som nastúpil do auta.
"Doriti!" zahrešil som a vrazil do volantu. "Doriti!" a znova. A znova.
A potom to prišlo. Rozplakal som sa. Nevedel som to zastaviť, skrátka celá táto situácia na mňa doľahla. Ľúbim ju, veľmi ju ľúbim. <3

Všimol som si Leviho, ako uteká k môjmu autu.
"Počkaj!" kričal. Otvoril som okienko a zakričal naspäť; "Čo chceš?"
Počkal som, kým dobehol k autu. Otvoril dvere a sadol si na sedadlo spolujazdca.
"Idem s tebou. Neviem, kam ideš, ale nechcem tu zostať." skonštatoval.
Ani som neodpovedal, proste som zaradil rýchlosť, šlapol na plyn a išiel. Neviem kam.

"Kam ideme?" spýtal sa Levi po asi dvadsiatich minútach cesty.
"Neviem." odvetil som.
"Mala nejaké miesto, ktoré mala fakt že rada?"
Chvíľu som rozmýšľal. "Chicago."
"Čo tam?"
"Obidvaja sme tam bývali, tam sme sa zoznámili. Je tam jedna budova, taká stará, opustená, radi sme tam chodievali. Vždy jej to vedelo vyčariť úsmev na tvári." V tom momentne som zvrtol volant, celé auto sa otočilo, započul som zopár vodičov, ako na mňa trúbia ale ignoroval som to. Išli sme priamo na letisko, akurát inou cestou, aby sme sa vyhli miestu nehody.