Susedia (2.časť)

19.kapitola

Pohľad Noaha:

Zobudil som sa s bolesťou hlavy. Celé telo sa mi triaslo a hnusne mi zapáchalo z úst. Bol som naozaj v zúboženom stave, no mal som na to racionálne odôvodnenie. Emily. Jej hlas sa mi ozýval celú noc v hlave, jej smiech ma hrial pri srdci a predstava, že ju čoskoro opustím ma ubíjala.
No je čas ísť ďalej.

Musím sa pohnúť, nájsť si vlastné zázemie, miesto, kde sa konečne budem cítiť ako doma. Ako dospelý človek, nie ten istý teenager Noah, ktorý sa každý piatok ožieral a mal inú. Nie, už je koniec...
Teda...
Aspoň dúfam...

Ťarbavo som sa vyslobodil z postele a namieril si to priamo do kúpeľne. Tam prišla tá najdôležitejšia časť môjho dňa--> spraviť zo seba človeka.

"Zlatko?" niekto zaklopal na dvere kúpeľne.
Položil som žiletku na kraj umývadla a podišiel k dverám. Otvoril som ich.
"Dobré ránko." pozdravil som moju mamu.
"Budeš tam ešte dlho?" spýtala sa a úsmev jej z tváre zmizol. "Ponáhľam sa do mesta, mám stretnutie s klientom."
Hmm. Vždy keď si myslím, že mi ide povedať niečo pekné, vybalí na mňa prácu. A svojich klientov. A pracovné stretnutia. Vždy je to tak. Vždy.

"Nie, už končím." odvetil som rýchlo. Snažil som sa udržať si kamennú tvár.
"Super, ďakujem." poďakovala mi a odkráčala naspäť do spálne.
Ona mi vždy dá tak zabrať. Odkedy sme v Anglicku, nemá na nič čas, len na prácu. Už to nie je tá usmievavá, milá pani v strednom veku, ktorá miluje svojho manžela Brutusa. (Áno, môj otec sa naozaj volá Brutus a nie, nie je to pes).
Zmizol jej ten elán zo života, domov chodí neskoro, stále je unavená a vyčerpaná, ale ani sa jej nečudujem. Veď stále len pracuje.

***
Zaparkoval som kúsok od parku. Bol to malý parčík na okraji mesta, kde skoro nikto nikdy nebol, no ja som to tam miloval. Bolo tak krásne a tiché miesto... človek tam môže v pokoji premýšlať. To je presne to, čo práve potrebujem. Sadnúť si na lavičku a dívať sa, ako zo stromu padajú listy, či ako voda v jazierku žblnkoce. Vtáky veselo vyspevujú a ja kráčam po vychodenej cestičke. Rozmýšľam, či plánujem urobiť správny krok, či sa rozhodujem správne, či je normálne, že chcem opustiť všetko, na čom mi najviac záleží?