Crazy in love (h.s)

19. Sydney

Sedela som v taxíku, ktorý ma niesol na letisko. Oprela som si hlavu o sklo. Najradšej by som spala, ale keďže let by mal trvať  19 hodín, musela som vstať už o štvrtej, aby som bola na piatu na letisku. Privrela som oči a povzdychla si. Čím bližšie som bola k Sydney, tým mi bolo horšie.

Bola som si istá, že stretnutiu s tým zradcom sa nevyhnem. Možno preto mi bolo tak na nič. Prisahala by som, že keď uvidím jeho a tú kravu, ktorá od zajtra bude mojou švagrinou, tak sa neovládnem a nedopadnú dobre. Teraz mi zostávalo modliť sa, aby som sa ovládla.

Taxík zastavil a ja som otvorila oči.

„Slečna, sme tu." Ozval sa taxikár.

Vydýchla som a začala v kabelke hľadať peňaženku. Hodila som mu určitú sumu a vystúpila. Upravila si kabátik a prešla ku kufru. Taxikár vystúpil a vybral mi kufor.

„Ďakujem," vďačne som sa naňho pozrela.

„Nemáte za čo. Majte sa."

„Dovidenia." Zobrala som kufor a mierila si to dnu. Už z diaľky som mohla vidieť mohutnú postavu stojacu pri dverách. Zrýchlila som krok, aby na mňa nezačal hundrať.

„Dobré ráno, pane." Pozdravila som ho, keď som k nemu prešla.

„Dobré," vrtel sa na jednom mieste a bolo na ňom vidieť, že je dosť nervózny. Nemala som chuť riešiť jeho nové stavy.

„Pod'. Pilot nás už čaká." Prikývla som a vyšla s ním z dverí.

Boli sme pri lietadle, keď sa vrtula rozkrútila. Vlasy mi začali viať na všetky svetové strany, hlavne do očí. Nevedela som, čo robiť skôr. Či ísť a ťahať za sebou kufor, či sa starať o vlasy, ktoré mi bránili, aby som si videla poriadne na kroky.

„Čo ideš tak pomaly? Kedy sa tam chceš dostať? Pohni s kostrou." Začal sa znervózňovať.

Prekrútila som očami a zrýchlila krok. Našťastie sa mi podarilo nestrepať sa a do lietadla som sa dostala živá a zdravá.

Lietadlo bolo fakt luxusné. A čo som vlastne čakala? Že to tu bude ako v normálnom lietadle? Možno áno. Ale určite som si to nepredstavovala také luxusné. 

Sadla som si na koženú sedačku a pozrela na Harryho. Ten už sedel v kŕči na sedačke. Čo sa mu stalo?

„Pane, ste v poriadku?" Opýtala som sa ho. Zaryto mlčal.Lietadlo začalo stúpať a ja som mohla vidieť, ako Harry silno zvieral operadlo sedadla. Ozdaj sa nebojí.

„Pane, bojíte sa?" Opýtala som sa trošku s posmešným hlasom. Silno privrel oči. Usmiala som sa a sadla si k nemu.

„Čo ak spadneme?" Mal priškrtený hlas.

„Nespadneme. V poriadku doletíme až do Sydney." Snažila som sa ho upokojiť.

„Nie, spadneme a zomrieme." Začal panikáriť.

„Pane, dýchajte. Už sme vo vzduchu, nemáte sa čoho báť. Otvorte oči." Len krútil hlavou a odmietal otvoriť oči.

„Pane," oslovila som ho a chytila jeho ruku do tej mojej. Prešiel mnou elektrický pocit.

V tom momente som cítila, ako sa trošku uvoľnil. Začala som ho hladiť po chrbte ruky. Aj keď mi to nebolo dvakrát príjemné, ale čo už. Po minúte otvoril oči a pozrel na mňa.

„No, ehm, ďakujem. Môžeš ísť na svoje miesto." Odlepila som svoju ruku od tej jeho a šla si sadnúť na druhú stranu ku oknu.

Sledovala som vychádzajúce slnko. Bolo to niečo, čo vo mne vyvolávalo spomienky. Spomienky na čas, keď som bola šťastná.