Crazy in love (h.s)

22. Výťah

Ráno ma zobudil ten otrasný budík, ktorý som tak z duše nenávidela. Mala som chuť zabiť toho človeka, kto vymyslel takú blbosť. Kto to vlastne bol? Musím to zistiť a uskutočniť svoj plán. Aj keď som silno pochybovala, že ešte žije.

S povzdychom som sa postavila z postele a pozerala sa do zrkadla. Vyzerala som hrozne. Šaty, v ktorých som zaspala, boli pokrčené, vlasy, ktoré stáli na všetky svetové strany, skrotí len sprcha, pod očami som mala veľké kruhy a bola som bledá. Totálne zombie. Zívla som si a mierila si to rovno do kúpeľni. Potrebovala som sa riadne prebudiť a zapnúť mozog, ktorý pracoval tak na 0,01%.

Rozobrala som si vlasy a šaty hodila do koša na prádlo. Mala by som dať prať. Ale, kto má čas?

Vošla som do sprchového kúta a pustila na seba teplú vodu. Slastne som vydýchla a privrela oči. Ako som ja milovala ten pocit, keď na mňa dopadá voda.

Do ruky som zobrala šampón a vmasírovala si ho do kože. Zasekla som sa uprostred pohybu, keď som sa chcela namydliť. Premohli ma spomienky na včerajšok.

Ako ma bozkával.

Ako prirážal.

Ako ma uspokojil.

Pokrútila som hlavou a radšej sa namydlila. Musím zabudnúť, iné východisko neexistuje.

Zabalila som sa do osušky a vysušila si vlasy. Zo skrini som s vybrala čierne kožené nohavice a čiernu blúzku s čipkovaným rukávom. Ešte som si vybrala čierne teplé silonky a do ruky zobrala kozmetickú taštičku. Prišiel čas zo seba urobiť človeka.

Vykonala som ústnu hygienu a na kruhy si dala korektor. A že ho trebalo veľa! Dala som si ľahký make-up a zaklonila hlavu. Len teraz som si všimla dvoch obrovských modrín na mojom krku. Dotkla som sa ich a sykla. Harry si ma poriadne označkoval. Vzdychla som a na ruku si vytlačila veľké množstvo make-upu. Bude umenie, keď to zamaskujem riadne. Asi po 15 minútach to vyzeralo prijateľne. Nemala som viacej času sa s tým zaoberať. Na riasy som si naniesla špirálu a vybrala sa konečne obliecť. Rozhodla som sa, že si nechám vlasy rozpustené, aby som to ešte viacej zamaskovala. Prečesala som si ich a položila na plecia. Do kabelky som si hodila potrebné veci, vyhrabala čierne členkové čižmy a pozrela sa na hodinky. Na kávu nebol čas. Rýchlo som si obliekla kabát a poobzerala sa, či som na niečo nezabudla.

Zavrela som dvere a vyšla do upršaného počasia. Aké netypické pre Londýn! Vytiahla som dáždnik a počas chôdze sa snažila zastaviť taxík. Tak trochu mi to pripomínalo prvý deň. Ani vtedy mi nezastavil taxík. Nahodila som rýchlu chôdzu a snažila sa tam dostať včas.

Očkom som zazrela, ako čierne auto spomaľuje. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Asi päť metrov predo mnou auto zastavilo. Bolo to až príliš známe auto.

Len som sklonila hlavu a prešla okolo neho.

„Claire!" Tak trochu som dúfala, že to nebol on, ale jeho chraplák mi to vyvrátil. Otočila som sa a pozrela sa naňho. „Nasadaj." Otvoril dvere. Mala som dve možnosti. Prvá bola, že by som ho odignorovala, do firmy nedošla včas, dostala vynadané a ešte by som bola celá mokrá. A tá druhá bola, že by som sadla do vyhrievaného auta, nezmokla by som a dostala sa tam včas. Za prítomnosti Harryho. Aj napriek tomu sa mi viacej páčila druhá možnosť. „Nemám na teba celý deň, tak sadaj." Stiahla som dáždnik a nastúpila doň.

Spokojne som vydýchla, keď som si sadla do vyhrievanej sedačky. „Dobré ráno." Pozdravila som ho. Len si niečo zamrmlal popod nos a vyrazil.

„Zasa by si meškala." Podotkol po minúte ticha.

„Nemôžem za to, že mi nechcel nijaký taxík zastaviť, pane." Necítila som sa vo svojej koži. Stále som sa mrvila na sedačke. Bude to stále takéto?