Crazy in love (h.s)

31. Únos

Snažila som sa upokojiť svoje búšiace srdce, keď som si obliekala biely plášť a na ústa dávala rúško. Žiaľ, márne.

„Pripravený?" opýtala som sa Nialla, ktorý bol tuším vo väčšom strese ako ja.

„Nie, nie som." Prehrabol si vlasy a frustrovane vzdychol. Chápala som ho, bola som na tom rovnako. „Sme blázni," s tým som musela súhlasiť. Ktorý normálny človek unesie druhého človeka v kóme z nemocnice? No predsa ja, Bill a Niall. „Keď nám na to prídu, bezpochyby skončíme vo väzení, uvedomuješ si to?"

„Áno, ale nikto nám na to nepríde, Harryho zachránime a všetko bude tak, ako má byť." Nevedela som, či presviedčam seba alebo jeho. Najskôr oboch. Vo vnútri som bola plná obáv a túto verziu som si vsugerovala počas noci. Jednoducho to muselo vyjsť, iná možnosť neexistovala. Všetko bolo perfektne naplánované. Mali sme zobrať Harryho s výhovorkou ďalšieho vyšetrenia pred odpojením. Bill mal čakať za nemocnicou a mali sme ísť rovno ku Oliverovi, ktorý sa špecializoval na takéto prípady.

„Poď už, nech to máme z krku." V rýchlosti som napísala Billovi, aby čakal na dohodnutom mieste. Vyšli sme z miestnosti aj s ležadlom a snažili sa byť nenápadní. Otvorila sme dvere od Harryho izby a ostali zarazene stáť, keď tam bolo mladé dievča, ktoré niečo robilo so strojmi.

„Čo si želáte?" No, ako sa zdá, nebudeme to mať také ľahké, ako sme si mysleli.

„Pán doktor nás poprosil ešte o jedno vyšetrenie, aby mal istotu, že sa naozaj nič nezmenilo." Slova sa ujal Niall, za čo som mu bola nesmierne vďačná, lebo odrazu na mňa prišli mdloby a nedokázala som urobiť ani len krok, nie to ešte niečo povedať.

„Aha, dobre." Spokojne som vydýchla. Dievča sa otočilo na päte a vypochodovalo z izby. Rýchlo som pribehla ku posteli a chytila ho za ruku.

„Sľúbila som ti, že ťa nenechám zomrieť. Prosím, vydrž to, my ti pomôžeme. Milujem ťa." Dala som mu mini bozk na pery a prikývla na Nialla. Horko-ťažko sme ho preniesli na ležadlo a snažili sa nepoškodiť ani jednu hadičku, na ktorú bol napojený.

„Už ide doktor, rýchlo!" Hystericky som šeptom zakričala, keď som počula tak dôverný hlas. Poobzerali sme sa okolo seba, keď sme zbadali jedne dvere, cez ktoré sa tiež dalo vyjsť. Potlačila som posteľ a na chodbe sa rozbehla.

Adrenalín bol v celom mojom tele. Bežali sme ako o dušu a nevnímali nechápavé pohľady zamestnancov a pacientov.

„Tam sú, chyťte ich!" Obzrela som sa za seba a videla hŕstku doktorov, ktorí za nami bežali. Ale to som robiť nemala, pretože som zakopla o vlastnú noho práve v zákrute, stratila rovnováhu a jedna hadička sa zasekla v dverách, ktoré sa ako naschvál privreli, a tak hadičku odpojili.

Odrazu začali stroje pípať a ukazovať len jednu a tú istú rovnú čiaru. Všetci zastali a zarazene pozerali na stroj.

„Ona ho zabila!" Zabila, zabila, zabila, zabila. Zabila som Harryho! Len vďaka mne sa tá sprostá hadička odpojila a on prišiel aj o tú najmenšiu nádej na prežitie. So zaslzenými očami som sa pozerala na Harryho bezvládne telo.

„Harry!" Pribehla som k nemu a chcela ho objať, keď ma zaskočilo jeho pootvorené oko, ktoré pomaly otváral.

„On žije!" Znova niekto vykríkol.

„Harry, počuješ ma?" Ale on sa len dezorientovane pozeral okolo seba so svojimi smaragdami, ktoré mi tak chýbali.

„Kde som?" Prehovoril s svojím chrapľavým hlasom. Z očí mi začali tiecť slzy šťastia.