Crazy in love (h.s)

11. "Ty?"

Bola som ticho. Odrazu som nemala slová. Iba som v rukách držala mobil a spracovávala skutočnosť, že práve volám s tým najväčším zradcom na tejto planéte a počujem jeho hlas po celých troch rokoch.

„Prosím? Kto je tam?" Ozval sa znova. Vtedy som sa spamätala.

„Tu je sekretariát pána Stylesa. Pán Styles by s vami rád hovorím." Zmenila som hlas, takže som ho mala hrubší.

„Harry Styles? Jasné, prepojte mi ho." Ozval sa až príliš natešeným hlasom.

„Pane, na linke 2 je pán Wilson."

„Prepoj mi ho," stlačila som tlačidlo a s výdychom som sa oprela o stoličku. Nespoznal ma.

Ale skade sa poznajú? Čo ak sa stretnú na nejakej schôdzke a budem tam aj ja? Ako zareaguje? Ako zareagujem ja?Tieto otázky mi nedali pokoj.

Jedna vec bola istá.

Nenávidím ho.

Nenávidím ho za to, že mi tak ublížil.

Nenávidím ho za to, že od kedy mi ublížil nedôverujem mužom.

Nenávidím ho za to, že mi zničil celý život.

Nenávidím ho za to, že už nikdy nebudem milovať nijakého iného, lebo stále budem myslieť na neho a na jeho zradu.

Nenávidím Grega Wilsona a nenávidieť ho budem do konca svojho posratého života.

****

H A R R Y

Do kancelárie vošiel, podotýkam, bez pozvania, Anderson. Bol bledý a tváril sa akoby videl ducha.

„Videl si ducha?" Spýtal som sa ho so smiechom v hlase.

„Skoro," odpovedal, sadol si a hlavu vložil do dlaní. Doplo mi, koho myslí.

„Myslíš sekretárku?" Ruky som si spojil na stole.

„Áno. Prečo si ju prijal?" Pozrel na mňa a v očiach mal slzy.

„Mala veľmi dobré referencie a prax. Spĺňala všetky podmienky, ktoré boli v inzeráte." Povedal som pravdu.

„Takže to nebolo preto, že sa na ňu podobá?" Chcel sa uistiť.

„Nie."

„Keď vošla do kancelárie, myslela som si, že vidím ju. Ešte aj úsmev mala rovnaký ako ona. Nepovedz mi, že si si to nevšimol." Krútil hlavou.

„Súhlasím s tebou. Tá podobnosť je až neuveriteľná. Dokonca sa niekedy správa rovnako ako ona. Keď som ju prvý krát videl v mojich dverách, reagoval som podobne ako ty, Bill. Žiaľ, ona to nie je." Radšej som sa pozrel do papierov, pretože som cítil ako ma začínajú štípať oči.

Za to on svoje slzy nezadržiaval ako ja. Počul som vzlyk, potom ďalší a ďalší. A naozaj. Keď som sa naňho pozrel, naozaj plakal.

„Ale no tak, Anderson. Sú to už dva roky. Viem, že ťa to bude stále bolieť, ale spamätaj sa, dobre?" Prešiel som ku nemu a pobúchal ho po ramene.

„Máš pravdu. Musím sa konečne zmieriť s tým, že sa nikdy neobjaví v mojich dverách s úsmevom na tvári a so zmrzlinou. Je mŕtva a to nezmeníš ani ty, ani ja." Utrel si slzy a postavil sa.

„Idem si robiť prácu. Maj sa," bratsky sme sa objali a on odišiel. Sadol som si za stôl a zo šuplíka vybral fotografiu v hnedom rámiku.

Bol sa na nej ja a ona. Mala zatvorené oči a smiala sa na celé ústa. Ja som sa s vycerenými zubami pozeral mimo. Vtedy som bol naozaj šťastný.