Crazy in love (h.s)

30. David Harris

Pohľad 3. osoby

Kým doktor oznamoval Natt a Niallovi, že Harry zomrel, na operačke panovali zmiešané pocity. Po oživovaní, ktoré neprinieslo žiadny účinok, to všetci vzdali. Všetci mali hlavu v smútku, ale to sa zmenilo na radosť, keď prístroje, na ktoré bol Harry napojený, začali znova pracovať.

„Choďte po doktora!" Vykríkol niekto a už aj bežali von. Nataly, ktorá bola z tej správy zničená, sedela na stoličke a opierala sa o Nialla. Vyčítala si svoje zlé správanie voči Harrymu a mala chuť zomrieť. Niall sa ju snažil trochu utešiť, ale aj jeho to vzalo a vedel, že nech robí čokoľvek, Nataly tak skoro šťastná znova nebude.

„Pán doktor, rýchlo, ožil!" Slzy sa im akoby zázrakom usušili a znova ich vystriedala nádej, že Harry bude žiť.

*****

O 3 mesiace

N A T T

Už tri mesiace bol Harry v kóme a jeho stav sa nemenil. Bola som uňho každý deň, držala ho za ruku a hovorila mu o každom dni, aby bol v obraze. Verila som tomu, že ma počuje.

Za tie tri mesiace som necítila nič okrem hnevu. Všetko som robila mechanicky. Stále som musela myslieť na tú scénu, keď ho postrelili a snažila sa prísť na to, kto to mohol urobiť a prečo. Polícia vypočúvala každého, kto s ním mal nejaký vzťah. Vedela som, že to nemohla byť len nejaká nehoda, ako to chceli uzavrieť. Cítila som, že vinného mám pod nosom, len som nevedela o koho ide. Podozrievala som každého, dokonca aj Billa.

„Oh, Anne," keď sa dozvedela, čo sa stalo, ihneď priletela aj s Gemmou a boli uňho celé dni.

„Ahoj, Natt," milo sa na mňa usmiala, aj keď mala v očiach slzy. Obdivovala som ju za to, aká dokáže byť silná. Aj napriek všetkému, čo si v živote zažila, šírila pozitívnu energiu všade na okolo.

„Ako sa má?" Pýtala som sa jej to každý deň aj keď som odpoveď vedela dopredu.

„Stále rovnako," povzdychla si a pustila jeho ruku.

„Prosím ťa, ostaň tu s ním, musím si niečo vybaviť." Prikývla som a pozrela na Harryho, ktorý vyzeral každým dňom horšie. Anne ho pobozkala na líce, mňa pohladila po chrbte a odišla. Slimačím krokom som podišla k posteli. Chvíľu som tam len sedela a pozerala naňho. Jeho tvár bola vychudnutá a bledá, pery, ktoré mal ružovej farby, naberali odtieň modrej, ale aj tak bol krásny. Prisunula som sa k nemu bližšie a chytila ho za ruku, ktorú pred malou chvíľou pustila Anne.

„Ahoj, Hazza." Tú prezývku som si obľúbila a myslím, že by sa mu páčila. „Ako sa mi dnes máš?" Do očí sa mi znova nahrnuli tie odporné slzy.

„Pripadám si ako psychopat, že sa ťa to pýtam každý deň a čakám na tvoju odpoveď, aj keď viem, že mi neodpovieš. Vieš čo? Strašne mi chýbaš, hlavne tvoj hlas. Teraz by som pokojne brala aj tvoje urážky, len aby som ho znova počula. Chýbaš mi celý. Viem, mala som si ťa vážiť ešte keď si bol zdravý. Najhoršie je, že som si to uvedomila až teraz. Ani si nevieš predstaviť, ako ľutujem svoje chovanie v ten deň. Tak rada by som vrátila čas a nepovedala ti tak hnusné slová. Keď som ti ich hovorila, bolelo ma, že ti tak klamem, ale bola som strašne nasratá, že si sa vyspal s Liz. Nemala som ti to hovoriť. Nikdy si pre mňa nebol nijakou zábavkou. Pravda, zo začiatku som ťa nenávidela kvôli tvojmu správaniu, ale postupom času si si ma získal. Úplne to bolo až v Sydney. Ukázal si mi, že vieš byť pozorný, milý a vypočul si si ma, pomohol mi. Vedela som, že máš dobré srdce. Netuším, prečo si to všetko robil, ale odpustila som ti to a zabudla na všetko zlé." Odmlčala som sa a snažila upokojiť prúd sĺz.