Crazy in love (h.s)

29. "Milujem ho."

Naštvane som hodila kabelku na stôl a sadla si. Premasírovala som si spánky a začala robiť poriadok na stole. Jednoducho som musela niečo robiť, inak by som vybuchla.

"Slečna McCourtney," do dverí nakukla Harryho sekretárka, "pán Styles vás volá." Prekrútila som očami.

"Dobre, ďakujem. Odkážte mu, že som hneď tam." Len prikývla a odišla. Vôbec som nechcela ísť za tým hnusákom. Mala som chuť zostať v posteli a povedať mu, že mi bolo zle. Ale potom sa ozvalo moje podvedomie, ktoré mi povedalo, že sa musím postaviť pred Harryho a ukázať mu, že jeho spanie s Liz mi vôbec neublížilo, aj keď bol opak pravdou. Strašne ma to bolelo a iritovalo. Chcela som tú bolesť odstrániť, ale nešlo to. Spaľovalo ma to zvnútra ako keby ma hodili do ohňa zaživa. Už sa to nedalo vydržať.

Utrela som si osamotenú slzu a slimačím krokom šla za Harrym. Chcela sa otočiť na päte a zavrieť sa v kancelárii. Predtým, ako som zaklopala, som sa zhlboka nadýchla a privrela oči.

"Natt," spokojne vydýchol a šiel mi oproti. Objal ma, ale ja som mu ho neopätovala. "Chýbala si mi," znova som sa zhlboka nadýchla. Mala som chuť mu všetko vykričať.

"Dobré ráno, pán Styles." Čudovala som sa, že hlas som mala chladný. Zatiaľ sa mi darilo byť taká, ako som si zaumienila - skala.

"Pán Styles? Cítiš sa dobre?" Odtiahol sa a ustarostnene na mňa pozrel.

"Cítim sa viac než výborne, pane," klamstvo.

"Nie, necítiš. Čo sa stalo?" Chcel ma potiahnuť, ale ja som si vytrhla ruku z jeho zovretia. "Urobil som niečo?" Len som sa pozrela von oknom.

"Nie. Čo ste potrebovali? Na stole mám plno práce."

"Dobre. Dúfam, že mi to neskôr povieš. Dnes ideme na pracovnú večeru."

"Nemôžem, necítim sa najlepšie." Tentoraz som neklamala. Vážne mi bolo naprd.

"Ale mne je to jedno. Proste ťa tam potrebujem. A v náplni tvojej práce je sprevádzanie šéfa na hocijakých akciách, zlato." Nezabudol ma pohladiť po líci. Inokedy by mi bol tento dotyk príjemný, ale tentoraz sa mi hnusil.

"Tak dobre. Môžem vedieť o akú večeru ide?" Šiel si sadnúť a upravil si sako.

"Ide o prebratie Louisovho klienta." Prekrútila som očami. Kedy sa skončí toto ich súperenie? "Nepáči sa ti to." Skonštatoval.

"Máte pravdu, nepáči." Len sa pousmial. "Môžem ísť, pane?" Znova sa zamračil. Ale ja som potrebovala odísť. Mala som pocit, že mu vyškrabem oči. Taktiež som sa naňho nemohla pozrieť, lebo ta bolesť sa len zväčšovala. Áno, nemali sme medzi sebou nič, ale aj tak. Strašne ma to ranilo, hlavne po tom, čo ma uisťoval, že chce len mňa.

"Čo sa stalo, zlato? Prečo mi znova vykáš? Myslel som, že sme v pohode." Znova mal ten sklamaný výraz.

"Tak to ste mysleli zle. Ešte stále vás neznášam. Boli ste len mojou zábavkou, ktorá ma už prestala baviť. Vždy ste sa mi páčili a svoj cieľ dostať vás do postele sa mi vydaril. S dovolením, pane." Srdce mi hovorilo, že som to prehnala a mozog, že som urobila dobre. Ale ten pocit, že som mu povedala najväčšie klamstvo môjho života, ma z vnútra zožieral a nedal mi pokoja.

H  A  R  R  Y

Boli ste len zábavkou, ktorá ma prestala baviť.' Tieto slová mi zneli v hlave ako magnetofón. Mal som pocit, že nedýcham. Jej slová a tón, ktorým to povedala ma boleli ako keby mi do srdca zapichli milióny šípov, ktoré rozpolili moje srdce na malinké kúsky. V tejto chvíli som k nej už nepociťoval vôbec nič. Ja, debil, som sa do nej zamiloval a ona ma mala ako zábavku. Ako som to mohol dopustiť? Povedal som si, že sa do nikoho nezamilujem a ona si len tak nakľuše do môjho života a zničí všetky moje hradby okolo môjho srdca. Sedel som za stolom už hodnú chvíľu a nepohol ani brvou. Zareagoval som až na to, keď mi niekto vlepil facku. Vtedy som sa spamätal a otočil na človeka, ktorý mi to umožnil. Anderson.