Crazy in love (h.s)

17. Stresy

P O N D E L O K

H A R R Y

„Do frasa!" Vykríkol som a rozhodil všetky papiere, takže sa rozleteli po celej kancelárii.

„Kde mi ich tá suka dala?!" Nahlas som uvažoval. O pol hodinu začína porada a ja som nemal podklady.

Uvoľnil som si kravatu, chytil sa za vlasy, ktoré som potiahol a uvažoval o tom, kde môžu byť. Prehľadal som naozaj všetko. Dokonca som rozhádzal všetko aj na jej stole.

A vtedy mi to doplo.

Veď tá sviňa mi ich ani nedala!

Keby tu teraz bola, tak ju roztrhám na márne kúsky. Čo si to dovoľuje?! To mi urobila určite naschvál! Rýchlym krokom som vyšiel z kancelárii a mieril si to rovno ku Andersonovi.

Stláčal som gombík, keďže tomu porazenému výťahu sa nechcelo prísť. Mávol som rukou a zobral to po schodoch.

„Anderson!" Vykríkol som, keď som sa dovalil do jeho kancelárie. Od ľaku poskočil. „Ukáž mi zmluvu tej kravy!" Nechápavo na mňa hľadel.

„Tá krava, ako si ju nazval, sa volá Nataly a načo ti to vlastne je?" Stále sedel na stoličke.

„To ťa nemusí zaujímať!" Buchol som do stola.

„Hej, pokoj." Postavil sa a začal sa hrabať v zmluvách.

„Na," vytrhol som mu ju z ruky.

„Prečo tu nemá trvalé bydlisko a telefónne číslo, hm?"

„Nejak sme sa k tomu nedostali."

„Tak vy ste sa k tomu nedostali!" Môj pohár trpezlivosti práve vytiekol.

„Nájdi ju, inak máš padáka." Pohrozil som mu s vystretým ukazovákom.

„Ako ti ju mám nájsť?" Prekrútil očami.

„Mne je to jedno! Urob aj nemožné! Do dvadsiatich minút ju tu chcem mať aj s papiermi na poradu, ak nie, máte obaja padáka!" Vyšiel som z kancelárie a buchol dverami. Všetci na chodbe na mňa zízali.

„Čo tak zízate?! Robte si svoje prácu, šup, šup." Popohnal som ich. Ešte aj oni mi robia nervy.

Vyhrnul som si rukáv od saka, aby som sa mohol pozrieť na hodinky. Do začiatku porady zostávalo 25 minút.

Takýto čas inokedy už sedím v zasadačke a pripravujem si riadne podklady. A dnes ich ani len nemám!

Akú neschopu som to, ja hlupák, prijal? Mal som radšej ostať bez sekretárky, ako prijať ju. Bol to najväčší omyl v mojom doterajšom živote. Vstúpil som do výťahu, stlačil gombík a stresoval.

O 20 minút

„Andersoooooooooon!" Zakričal som z plného hrdla. Nebol tu ani on, ani ona s papiermi. Prisahám, že im obom kúpim letenku na Mars, len aby som od nich mal pokoj. Všetci zamestnanci už sedeli v zasadačke a čakali len a len na mňa.

„Harry," vošiel do kancelárie, predklonil sa a vydychával sa. Funel, ako keby zabehol maratón. „Nevieme, kde býva."

„Do riti!" Ešte viacej som si uvoľnil kravatu. Keď nedostanem infarkt dnes, tak už nikdy.

„Nemáš jej telefónne číslo? Vy ste predsa ako siamské dvojčatá."

„Nemám."

„Do frasa s tebou! Nájdi ju, lebo uvidíš!" Upravil som sa, zobral si sako, ktoré som si cestou obliekol a nechal Andersona samého v kancelárii.