Crazy in love (h.s)

15. Sklamania

Nervózne som sa vrtela na stoličke oproti Harrymu. Ten sa opieral a hral sa s perom.

Bola som strašne zvedavá, o čom sa so mnou chcel baviť. Mysľou mi behali rôzne scenáre témy tohto rozhovoru aj to, ako to skončí. A popravde, nebolo to veľmi pekné.

„Takže," začala som, „o čom ste sa so mnou chceli rozprávať, pane?" Pomrvila som sa na stoličke. Bolo na ňom vidieť, že sa snažil ovládnuť svoj hnev.

„O čom?" Zasyčal. „Myslel som, že si to pochopila." Pokračoval nenávistným hlasom. Nechápavo som skrčila obočie a rozhodila rukami. Nemala som poňatia, o čom tu rozprával.

„Ak si myslíš, že budem akceptovať vzťahy na pracovisku, tak sa veľmi mýliš." Zabil ma pohľadom.

„Aké vzťahy? Ak narážate na Billa a mňa," chcela som pokračovať, ale prerušil ma. 

„Áno, presne na to narážam." Povedal skrz zuby.

„My spolu nemáme žiadny vzťah. Považujem ho za brata." Vysvetlila som mu.

„Nech to je akokoľvek, vyslovene si neželám, aby ste sa pusinkovali pred všetkými, dokonca aj predo mnou!" Vykríkol a postavil sa.

„A prečo tu potom nie je Bill? On si vyžiadal druhú pusu!" Obhajovala som sa. Prečo som znova znášala jeho krik len ja?

„Ale ty si všetko začala! Anderson je v tom nevinne!" Urobil dva kroky ku mne, takže som sa opierala o stoličku a on sa nado mnou skláňal s úplne hnusným pohľadom.

Popravde, začala som sa ho báť.

Pobavene som sa zasmiala.

„Takže všetkému som na vine ja." Prikývol. Ako stále. Postavila som sa s nádejou, že sa pohne, ale ním ani len nehlo.

„Ak tomu správne rozumiem, za všetko čo sa dialo aj deje vo vašom živote som zodpovedná ja, aj keď sa poznáme sotva mesiac!" Prestávalo ma to baviť.

„Presne tak, ako si povedala." Musela som sa veľmi ovládať, aby neutrpel nejaké zranenie.

Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Prečo musím mať za šéfa práve jeho? Teraz by som kľudne brala aj toho starého chlípnika a jeho obťažovanie a nie jeho. Z celej duše som ho nenávidela. 

Znova som bojovala so slzami, ktoré sa chceli predrať na povrch.

„Chápem." Povedala som napokon, keď som sa ako-tak upokojila. Spokojne sa usmial.

„A teraz, ak  vaša urodzenosť dovolí, rada by som si šla robiť svoju prácu, pane." Slovo pane som vyslovila so všetkou nenávisťou, čo som k nemu cítila.

„Ale iste, buchtička," vytreštila som oči. Práve mi povedal BUCHTIČKA?! Jeho tvár znova zdobil ten jeho idiotský namyslený úsmev, presne taký ako ráno.

Ja mu dám takú buchtičku, že až! Normálne som si musela držať ruku, aby nevyletela na jeho líce a nevrazila mu takú, že by mu stena dala druhú.

Radšej, pre jeho dobro, som ho obišla a poriadne buchla dverami.

„Doma ťa nenaučili, že sa nemá búchať dverami? Nesprávame sa ako opice, ale ako ľudia!" Zakričal na mňa dosť hlasno na to, aby to počula celá chodba.

„Daj sa vypchať," zamrmlala som si pre seba, zobrala kalkulačku a riadne ňou buchla o stôl. Nanešťastie sa zlomila.

Všetci na mňa zízali.