Crazy in love (h.s)

Epilóg

Po celý čas, čo som letela do Londýna, som mala obavy, ktoré sa zväčšili, keď som vyšla z letiska. Bála som sa tých tvárí, čo uvidím. Hlavne Harryho tváre. Od kedy som vedela, že sem prídem, snažila som sa psychicky pripraviť a nebáť sa stretnutia s ním, ale nešlo to.

Nevedela som, ako mám reagovať, keď ho uvidím. Bavíme sa vôbec? Áno, sú to už dva roky, čo som odišla, vlastne ušla, ale ešte stále som mala zmiešané pocity okolo toho všetkého.

Povedala som si, že sa nebudem trápiť takýmito myšlienkami a radšej myslela na Niallovu svadbu. Áno, môj milovaný priateľ sa bude ženiť. A jeho vyvolená nie je nik iný ako Barbara. Najprv som nechcela prísť, ale keď mi odprisahal, že so mnou nikdy neprehovorí (vedela som, že to splní), začala som sa baliť.

Ako som sedela v taxíku a prechádzala tými známymi ulicami, zaplavili ma spomienky. Hlavne na to, čo sa dialo prvé mesiace po mojom úteku. V práci som sa adaptovala rýchlo, našla si priateľov, ale bola som osamelá. Zmenšilo sa to až na sviatky, ktoré som trávila doma a tešila sa zo spoločnosti mojej rodiny a dokonca aj Nancy, ktorej som odpustila. Život mi ako-tak obšťastňoval môj malý synovec, ktorý sa narodil minulý rok.

Keď som sa chcela skontaktovať s Niallom, nezdvihol, ale keď už, tak to stále skončilo hádkou na tú istú tému: Neviem čeliť problémom. Vedela som, že má pravdu, ale pred ním som si to nepriznala. Radšej som sa s ním hádala. Keď sa s tým všetkým zmieril, bolo to ako skoro ako predtým.

Niall akceptoval moje rozhodnutie neriešiť Harryho, a aj keď som bola v každodennom pokušení spýtať sa ho ako sa má, ovládla sa a namiesto toho som sa ďalej zožierala myšlienkami, či trpí ako ja alebo sa vrátil k starému spôsobu života.

Vystúpila som z taxíka a ocitla sa pred kostolom, kde sa bude konať sobáš. Predtým, ako som vošla, zhlboka som sa nadýchla a ráznym krokom vošla dnu, kde na laviciach sedela väčšina hostí. Väčšina sa obzerala, ale ja som im nevenovala pozornosť. Ignorovať ľudí naokolo som sa naučila v New Yorku.

Sadla som si do druhého radu a čakala na obrad, keď ma niekto potľapkal po pleci. Bol to nejaký chlapec, ktorý mi povedal, že ma volá Niall. S úsmevom som sa postavila a nasledovala ho.

Otvorila som dvere a pohľad mi skĺzol na Nialla, ktorý sa nervózne prechádzal a obhrýzal si nechty.

„Prišla si!" Rýchlo ma vtiahol do náručia a skoro ma udusil. „Musel som ťa pred obradom vidieť, aby som zistil, či si dodržala slovo." Pokrútila som nad ním hlavou.

„Ako vidíš som tu a teraz ma, prosím, pusti, lebo ma udusíš," ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. Pozorne som si ho prezrela. „Zmužnel si." Vyhlásila som nakoniec. Už nemal takú detskú tváričku ako keď som odchádzala.

"A ty si skrásnela." Otočil ma okolo mojej osi a ja som sa zasmiala. Nepochybovala som o tom, že klame. Len som si dala ostrihať vlasy do mikáda, to bolo všetko.

„Nepreháňaj. Si nervózny?" Hneď zvážnel a prikývol.

„Čo ak povie nie? Alebo sa ozve niekto, kto nebude súhlasiť pri tej otázke?" Povzbudivo som sa usmiala a uistila som ho, že nič také sa určite nestane. Chcela som niečo dodať, keď sa otvorili dvere.

„Niall, už len..." obaja sme zostali stáť na mieste. Dokonca som mala pocit, že ani jeden nedýchal. Ja som určite nedýchala, neviem, ako na tom bol on. Pozerali sme si do očí. Musela som uznať, že sa za tie dve roky vôbec nezmenil. Naopak, podľa mňa bol ešte viac šarmantnejší. Jeho oči mali tmavší odtieň smaragdovej, ale stále boli rovnako krásne. Ale chýbala v nich iskra.