Crazy in love (h.s)

9. Spomienky

N I A L L

Upravil som si sako, nadýchol sa, ešte raz pozrel na ruže a zazvonil. Počul som kroky a o pár sekúnd mi otvorila Barbara. Ústa som mal otvorené a sánka na zemi. Vyzerala úžasne.

Na sebe mala čierne čaty, ktoré končili v polke stehien, ale vzadu boli dlhšie. Krásne jej zvýrazňovali jej dlhé nohy. Na nohách mala obyčajné čierne sandále. Vlasy mala vyčesané do zložitého drdola. Na očiach mala slabo čierny odtieň a na perách mala slabo ružový rúž. Nemal som slov. Iba som tam stál a zízal na ňu ako teľa na nové vráta.

„No čo," ozvala sa svojim anjelským hlasom.

„Ja...," snažil som sa spamätať zo šoku, „ ja len, že vyzeráš nádherne. Veľmi ti to pristane." Predniesol som nakoniec.

„Ďakujem, ani ty dnes nevyzeráš zle," mrkla na mňa.

„Tieto sú pre teba." Podal som jej ruže a jej sa rozžiarila tvár.

„Ďakujem, sú nádherné," povedala natešeným hlasom.

„Nemáš  za čo. Pôjdeme?"

„Jasné, len ich dám do vázy," pozrela na ne a privoňala si. Potom sa vybrala do domu a o pár minút znova stála predo mnou a zatvárala dvere od domu.

Šli sme k autu, otvoril som jej dvere a následne ich zavrel. Prešiel som na stranu vodiča a hneď, ako som nastúpil, moja ruka vyletela k rádiu, ktoré som zapol. Práve tam hrala pesnička Dark Paradise. Barbara sa usmiala a začala si ju pohmkávať.

„Páči sa ti?" Opýtal som sa jej.

„Patrí medzi moje najobľúbenejšie," pozrela na mňa a usmiala sa. Úsmev som jej opätoval.

"Fakt ma mrzí ten bicykel." Znova som sa jej ospravedlnil. Ospravedlňujem sa jej zakaždým, keď som s ňou v nejakom kontakte.

„No, keď si odmyslím, že som si naň sporila polku života, je to jedna z najlepších značiek bicyklov vôbec a bola to moja skúšobná jazda, tak je to v pohode." Povzdychol som si.

„Zaplatím ti to. Povedz cenu a máš ju mať." Vygúlila na mňa oči.

„To nie, určite nie!" Vykríkla.

„Ale," chcel som niečo namietať.

„Ale nič. Bol to len bicykel."

„Áno, bicykel, na ktorý si si sporila polku života," zamrmlal som si pod nosom. „Aká to bola značka?" Opýtal som sa napokon.

„Kellys Cristy, načo ti to?"

„Len tak," usmial som sa na ňu so svojim tajomným úsmevom.

Zastavil som pred reštauráciou, rýchlo vystúpil a prešiel na stranu spolujazdca. Kým som prechádzal auto, tak Barbara stihla vystúpiť sama. Stúpila presne do diery, ktorá bola na ceste. Rýchlo som ju chytil za predlaktie, aby nespadla. Pritiahol som si ju k sebe a skenoval jej dokonalú tvár. Pohľadom som prešiel jej pery, na ktorých som sa zastavil. Srdce mi bilo o niečo rýchlejšie. Vyhľadal som jej oči a vtedy akoby sa spamätala zo šoku. Vytrhla svoju ruku a vďačne na mňa pozrela. Bolo mi to tak trochu ľúto.

„Ďakujem, že si ma chytil. Mali by sme ísť." Tvárou ukázala na reštauráciu.

„Ah, jasné, poďme." Ponúkol som jej rameno, ktoré prijala a mierili sme si to do reštiky.

****

Sedeli sme a popíjali víno, kým sme čakali na večeru. Zatiaľ bolo hrobové ticho. Pozerali sme sa na seba a ani z jedného nevypadlo slovko.