Grace Brownová

13.kapitola - Dôverný rozhovor

Mama vyzvedala, prečo som taká smutná. Povedala som, že som mala ťažký deň. Prisadla si ku mne a zaujímala sa, čo sa dialo. Nechcela som sa o tom rozprávať, mala som dosť prežitého. Prešla som do obývačky a sledovala začiatok správ v televízii. Myšlienky však od toho podstatného stále ubiehali, nedokázala som sa sústrediť na výklad moderátorov.

Okolo pol ôsmej som sa s mamou rozlúčila so slovami, že som unavená, idem si ľahnúť. Pevne ma objala a vtlačila bozk na líce. Vykonala som večernú hygienu a prezliekla sa do pyžama. To, že sa mi chce spať, nebola pravda. Skrúcala som sa na posteli ako pes, na žiadnej strane mi nebolo dobre. Raz mi bolo teplo, tak som zo seba zhodila perinu, potom mi bola zima, tak som perinu vrátila na svoje telo. Tlačila ma gumička vo vlasoch, ktorú som nakoniec vyhodila niekde do stredu izby. Dnes mi nič nevychádza, zahromžila som v mysli. Zúfalá som si sadla na posteľ a tvár zaborila do dlaní.

Zdola sa ozvali čiesi hlasy. Matne som ich rozoznávala, ale prišla som na to, komu patria. Miles sa rozprával s mamou. Nerozoznala som však slová, ktoré sa medzi nimi vznášali. Nemala som však pocit, žeby sa hádali, ako to obvykle bolo.

Keď som si bola istá, že Miles sa nachádza vo svojej izbe, vykĺzla som z tej svojej a zamierila do jeho. Musím skontrolovať „rybičku". Klopla som potichu dvakrát na dvere a opatrne otvorila. Nakukla som s úsmevom, akurát si vyzliekol mikinu. Dúfala som, že sa mi bude venovať, potrebovala som rozhovor.

„Tak?" začala som s podozrievavým úsmevom. Nevyzeral opito, no aj tak som sa potrebovala uistiť, že dodržal slovo. „Je rybička triezva?" dobiedzala som ho.

„No," odmlčal sa. Razom som prevrátila očami. „Nie celkom," dodal opatrne. Bez slova som po ňom hodila vražedný pohľad. „Čo by to bola za párty, keby som si nevypil, hm?" spytoval sa rečnícky.

„Normálna. Aj bez alkoholu sa dá zabaviť." Je pravda, čo som povedala, ale dnešná mládež, do ktorej spadám (bohužiaľ?) aj ja, sa bez alkoholu nedokáže zaobísť. „Koľko?" položila som mu otázku s napätým výrazom. Nečakala som veľké číslo, veď ani nevyzeral na to, že by pil. (Asi má v tom už prax.)

„Len tri," povedal jednoducho. „Pozri, blcha," oslovil ma nenávidenou prezývkou, „nie som opitý, nemáš sa prečo hnevať. A určite to zo mňa dávno vyprchalo."

„Sľúbil si mi, že prídeš triezvy ako rybička. Mne nevadí, že si si trocha vypil, nie je to také hrozné. Ale ide o to, že si niečo sľúbil. Sľú-bil!" vyštekla som naňho. Čakala som kadejaké reakcie, najmä agresívne. No žiadna neprichádzala. Mala som pocit, že sa nad tým zamýšľal. Konečne by urobil rozumnú vec, ako oponovať pravde.

Klesol ku posteli a sadol si na zem. Oprel sa o posteľ. „Máš pravdu. Neznášam sa, som úplný idiot," tvrdil nezmyselne.

„No tak teraz si sa nim stal po tých sprostých rečiach. Ako si vôbec na to prišiel?"

„Jednoducho... Neplním sľuby, hádam sa s našimi, som protivný, agresívny, pijem... Kto by len o mňa stál. Som úbohý, najlepšie by bolo, keby som zmizol."

„Prosím?" nechápala som jeho rečiam, ani som si nechcela priznať, že to povedal. „Mám ti povedať, aký si?" Neodpovedal, tak som pokračovala: „Si ten najlepší brat, akého mám. Máš chyby, ale tie si robíš sám. Máš pravdu, že otec je na teba prísny. Musíš uznať, že si za to môžeš sám. A to pitie... to by si sa mal odnaučiť, nevyrieši to tvoje problémy. Ale aj napriek tvojím chybám sú tu ľudia, ktorým na tebe záleží. Ja, mama, otec, Emma..."

Asi mu došli slová, pretože medzi nami nastalo niekoľko minút ticho. Dívala som sa neprestajne do jeho očí, ktoré boli upreté na zem. „Emma," zašepkal. Zvraštila som obočie. To má byť odpoveď na môj (namáhavý) monológ? „Dnes som si uvedomil, ako veľmi ju ľúbim. Som nesmierne rád, že ju mám. Na druhej strane nechápem, prečo so mnou stále chodí."