Grace Brownová

45.kapitola - Mimo mesta

„Hej!" skríkol Miles, keď otvoril dvere mojej izby. Striaslo ma pri započutí jeho hlasu. Vyškieral sa opretý o zárubňu.

„Nebolo až také zlé, keď si tu nebol, aspoň si mi nerobil zle," pozrela som naňho so zamračeným pohľadom a balila som si posledné veci do kufra.

„Tak to bolo dosť tvrdé," uznanlivo pokýval hlavou. Zatvoril potichu dvere a posadil sa na posteľ. Podozrievavo stisol pery do rovnej čiaročky a pozrel do mojich očí. „Chcel by som ti na cestu niečo darovať," prehovoril.

„Vážne?" nadvihla som obočie v úžasne. Príjemne ma prekvapil, nie tak ako pri vchode do miestnosti.

„Pravdaže. Si moja malá sestrička a chcem ti byť vždy nápomocný," povedal, no potom vyprskol do smiechu. Rýchlo sa ukľudnil a znovu prešiel do vážneho výrazu alebo sa ho aspoň snažil napodobniť. Nadšenie ma prešlo, začala som sa obávať, čo na mňa chystá, ako si zo mňa vystrelí tentokrát.

„Ale musíš si zatvoriť oči!" prikázal mi a postavil sa oproti mne. Povzdychla som si a poriadne ho zrakom premerala od hlavy až po päty. Znovu som vzdychla. Nakoniec som sa odhodlala zatvoriť oči. „Nastav jednu ruku," kázal ďalej. Neochotne som poslúchla. Neviem, čo sa dialo, predsa som mala zatvorené oči. Čosi sa mi však ocitlo v ruke, malo to tvar štvorca, no netušila som, čo by to mohlo byť. „Otvor oči," povedal a ledva udržiaval smiech.

Poslúchla som jeho posledný príkaz. Oči mi spočinulo na dlani mojej ruky. Červeň sa mi nahrnula snáď do celého tela, skamenela som a stŕpla... Dívala som sa na „darček" od brata. Zažmurkala som zopárkrát a pozrela som na brata, ktorý sa tak rehotal, až to nemohol ustáť.

Na mojej ruke boli položené dva kondómy. Keď som si všetko začala poriadne uvedomovať, v celom tele som pocítila nielen rumenec, no dokonca obrovský hnev.

„To ak by nemal doplnené zásoby," podotkol pomedzi smiech.

„Ty debil," zovrela som päste, „ty chumaj!" Podišla som k dverám, ktoré som prudko otvorila a tlačila brata von z izby. „Ty idiot, úchylák jeden!" nadávala som mu. Ako náhle jeho nohy prekročili prah dverí, hodila som mu do ksichtu kondómy a osamela som v zatvorenej miestnosti.

Pokrútila som hlavou a snažila som sa na to nemyslieť. Pokračovala som v balení. Trvalo len pár minút, dokým som celý proces ukončila. S vecami ovešanými cez moje ramená som zišla po schodoch do chodby, kde som sa všetkého zbavila. Oboznámila som rodičov, že si idem veci hodiť ku Christopherovi do auta.

„Ahoj," pozdravili sme sa. Otvoril zadné dvere auta a uložili sme do jeho vnútra batožinu. Nezdržiavala som sa dlho, chcela som sa rozlúčiť s rodičmi. Odišla som teda naspäť domov, kde už na mňa čakali rodičia s bratom nastúpení v rade vedľa seba.

Pristúpila som k mame a potešila som jej vydesené oči úsmevom. „Zavolaj nám hneď, ako tam prídete. Volaj každý deň, aj viackrát. Dávajte si pozor. Máš všetky doklady? Nič si nezabudla?" zapĺňala moju hlavu nekonečnými napomenutiami či otázkami. Pritakala som pomaly na všetko, až som postupne prestávala vnímať, čo hovorí. Potom ma pobozkala na čelo a silno zovrela v náručí.

„Mami, musím ísť aj do školy a už nie je veľa času," napomenula som ju. Držala ma v objatí až pridlho. Prikývla a odtiahla sa. Rad bol na otcovi, ktorý nerobil okolo lúčenia veľké scény. Iba ma objal a pobozkal, rovnako ako mama, no nie tak zdĺhavo. S bratom som sa takisto objala a prevrátila očami pri jeho otravnom uškŕňaní.

Hodiny v škole sa vliekli. Čas sa ťahal a od nervozity som čarbala snáď po každom zošite, ktorý sa mi dostal pod ruku. Na druhej strane som sa tešila, lebo napriek starostiam som mala v hlave aj pekné myšlienky. Dúfala som, že ma čaká príjemný víkend po Christopherovom boku.