Grace Brownová

32.kapitola - Priznanie

Nový týždeň mi nepriniesol zlepšenie nálady. Cítila som sa stále rovnako, stále pochmúrne. Reč viazla medzi kamarátmi, akoby sme si už nemali čo povedať. Chýbal nám jeden člen - Zara. Neprišlo mi to ani na chvíľu čudné, aj keď nedala vedieť, prečo nepríde do školy. Rozumela som, že sa necíti dobre na to, aby v danej chvíli vysedávala vo veľkej spoločnosti ľudí.

Zara to nemala jednoduché. Pani Jamesová jej nahradila matku a odrazu je preč. Bude istú dobu trvať, kým sa s tým poriadne zmieri.

Každopádne, ja som do školy chodila ďalej. Nemohla som si dovoliť nesústrediť sa na vyučovacie hodiny, keď sa blížilo uzatváranie koncoročných známok. Snažila som sa upriamovať svoje myšlienky na všetko potrebné, hoci v mnohých situáciách sa mi hlavou predierali rôzne nezmysly.

Nie celkom nepotrebná myšlienka bola venovaná Christopherovi. Cítila som v sebe kúsok odhodlania, ale väčšiny sa zmocňovala nervozita a strach. To som celá ja, všetkého sa desím.

Vyučovanie sa skončilo a ja som sa pobrala ku skrinke. Marion mala stretnutie s kýmsi z rodiny, Patrick a Henry si dohodli vlastné stretnutie, ani neviem za akým účelom. Mne ich stretnutia vyhovovali, pretože som v pokoji mohla odísť na to svoje.

Na pol ceste ku mne dobehol zadychčaný Christopher a automaticky uchopil moju ruku do svojej. Mimovoľne som si s ním preplietla prsty. Bolo to zvláštne gesto nato, že nedávno hovoril, že ak nebude dôvera, nebude žiaden vzťah.

„Chýbala si mi," zahlásil úprimne bez pozdravu s pohľadom upretým pred seba. Na znak skutočnej úprimnosti jeho slov mi viac stisol ruku.

Povzdychla som si a na malý moment zavrela oči. „Ty mne tiež," vyhŕkla som. Čakala som, čo bude potom. Dúfala som, že si ma pritiahne k sebe, vyobjíma ma, vybozkáva a všetko bude fajn, ako to často býva v presladených romantických filmoch? Asi. Nič také sa však nestalo.

„Kedy sa stretneme pri jazere?" položil mi otázku po krátkej odmlke. Stále zvieral moju ruku a stále sa pozeral pred seba.

„Mne je to jedno, dnes nemám v pláne nič," odpovedala som a mykla plecami.

„Zložím si veci a prídem po teba?"

„Môže byť," odvetím s roztraseným hlasom.

Pomaly sme sa blížili k ulici, na ktorej obaja bývame. Napriek mojej pochmúrnej nálade, počasie na okolí bolo úplne opačné. Keď som sa pozrela smerom k oblohe, tancovalo na nej zopár bielych mrakov, za ktorými sa skrývalo jasné slniečko. Chvíľu sa skrývalo, chvíľu plnohodnotne vykonávalo svoju prácu - hrialo zem.

Pred mojim domom sme sa takmer bez slova pustili a rozdelili sa každý inou cestou. Zrýchlila som v kroku, aby som bola čím najskôr za vchodovými dverami. No pred nimi sa mi nedarilo odomknúť. Nedokázala som pohotovo nájsť správny kľúč, ako to bolo zvykom a raz mi zväzok všetkých kľúčov spadol na zem.

Nakoniec som našla ten správny a vkĺzla som cez najmenšiu škáru dovnútra. Oprela som sa o dvere po ich zabuchnutí. Zúfalo som klesla na dlážku. Cítila som, ako sa mi trasú nohy. Smiala som sa zo svojho správania...

Vyzula som si topánky a odpochodovala do kuchyne. Sadla som si za stôl, kde som hlavu oprela do dlaní a sledovala miestnosť. Tá bola už dávno v novom prevedení. Steny boli rovnaké, mali pôvodnú bielu farbu. Jedine nábytok bol iný, nový, priestrannejší a mám pocit, že aj kvalitnejší. Zo starého nábytku sme si ponechali iba stôl. Ten sa nám zdal praktický a pohodlný zároveň, hoci veľmi neladil s novou kuchynskou linkou.