Grace Brownová

10.kapitola - Deň vďakyvzdania

„Ako stráviš tento rok Deň vďakyvzdania?" spýtala sa ma Zara, keď sme vyšli z učebne chémie. Koncom novembra nás čakal už spomínaný deň, ktorý bude zajtra.

„Doma. Prídu starkí," odvetila som. „A ty?"

„Opäť so starými rodičmi a sestrami. Naši sú mimo Kanady, veď ako inak," pretočila očami. Prišlo mi jej ľúto. Hoci by si každý myslel, že má všetko, chýbajú jej rodičia.

„Nerozprávala si sa s nimi o tom?"

„Keby len raz," povzdychla si. „Nerozumiem, prečo nás vôbec majú, keď sa o nás nestarajú. Cítim sa ako vzduch." Hlas sa jej zatriasol, vykĺzla jej z oka slza, ktorú surovo utrela.

„Tak nehovor. Pozri, sú tu aj iní ľudia, ktorí ťa majú veľmi radi a ktorým na tebe záleží," presviedčala som ju. Bola to pravda. Mala starých rodičov, ktorí ju naozaj veľmi ľúbili. Neraz som bola toho svedkom. Keď som Zaru navštívila, správali sa k nej i ku mne veľmi pozorne. Aj jej sestry sa nesprávali inak. A mala nás, kamarátov, ktorí jej vždy budeme pomáhať.

„Hej, máš pravdu," pokývala hlavou na znak, že so mnou súhlasí.

Zo školy som prišla nezvyčajne unavená. Nazrela som do chladničky a naliala som si trochu polievky do taniera, ktorú som zohriala v mikrovlnke. Schuti som ju zjedla, odpratala po seba riad a vkĺzla do svojej izby. Zatiahla som závesy. Vytiahla som hrubú deku, pod ktorú som sa schovala a snažila sa zaspať.

Zobudil ma krik zdola. Mama sa zase hádala s bratom. Zachytila som len niekoľko viet.

„Zajtra budeš sedieť na zadku doma, nikam nepôjdeš!" kričala mama. Ešte som ju nepočula takú nahnevanú. „Budeme spolu tráviť Deň vďakyvzdania tak, ako sa patrí - ako rodina!"

„Prečo by som nemohol neskôr odísť?" oponoval jej Miles.

"Vždy niekam odídeš. Nemáme možnosť na normálne, kľudné rozprávanie. Vôbec nie si s nami," mama hovorila pokojnejšie.

„Možno je to tým, že s vami sa normálne a kľudne rozprávať nedá," odpovedal brat a vybehol po schodoch. Potom som počula len silné tresknutie dverí na jeho izbe.

To bude skvelý Deň vďakyvzdania, zúfalo som si pomyslela.

* * *

Na ďalší deň ma mama skoro ráno zobudila. Prosila ma o pomoc s prípravou jedla. Chtiac-nechtiac som vstala z postele a rovno zamierila do kúpeľne. Po rannej hygiene som si obliekla voľné sivé tepláky a biele tričko. Upratala si izbu, kde na stole boli porozhadzované ceruzky a učebnice, na zemi nejaké oblečenie a pošmotlaná deka.

Dolu v kuchyni ma čakal chlieb s maslom a medom. Mama zrejme nemala čas pripraviť niečo „lepšie". Zjedla som, čo bolo na tanieri a vypila pohár čistej vody.

V kuchyni som makala ako fretka. Mama na mňa volala z každej strany kuchyne, niekedy som ani nevedela, kde mám najprv skočiť. Či k rúre, alebo k jednohubkám, ktoré som v tej chvíli pripravovala. Bola v strese, ako vždy pred nejakými sviatkami. No v takomto prípade, že dnes k nám prídu jej rodičia, sa jej vôbec nečudujem. Starký je flegmatik, čo mu dáte pred nos, neodmietne. Horšia je starká, ktorá je neznesiteľná perfekcionistka. Všetko musí byť do detailu dokonalé, čo sa týka stolovania a poriadku. Nikde na zemi ani smietka. A jedlo musí byť tiež perfektné.

Starká často chodí so svojimi priateľkami do luxusných reštaurácií, pretože vraví: „Tam je všetko dokonalé. Ešte sa mi nestalo, že by tam niečo pokazili." Aj pre tie reči som si so starkým rozumela lepšie. A asi to tak bolo aj u mamy.