Grace Brownová

40.kapitola - Si tak výnimočná

Kráčala som so Zarou, pričom som zamyslene hľadela na zem. Zastavili sme pri jej skrinke a spoza rohu sa onedlho pristavila Marion. Kým si Zara vyberala zošity, chcela som prehodiť zopár slov s Marion, lenže ju plne zaujal telefón, do ktorého ťukala ako o život.

„Podrž to, prosím," riekla Zara a bez pohľadu ku mne natiahla ruku. Podala mi zrolovaný výkres uviazaný šnúrkou.

Spýtavo som nadvihla obočie a od zvedavosti som zatiahla za šnúrku, ktorá sa rozviazala. Rozprestrela som výkres, aby som sa mohla pozrieť na vnútro. Projekt na dejepis Zara spracovala brilantne, inak to snáď ani nevedela. Moje projekty by získavali dobré známky skôr po estetickej stránke ako po tej informačnej. Nerada som robila také veci. Zara bola úplný opak, ona tieto záležitosti robila s doslovnou radosťou.

Podišla ku mne Marion a zahľadela sa na výkres. „Tak toto je ten legendárny projekt na dejepis našej dokonalej Zary?" vydala zo seba a zdvihla zrak na našu spoločnú kamarátku. Zara zagúľala očami a zatvorila skrinku. „Je to super," usmiala sa napokon Marion, ktorá kráčala do triedy na čele skupinky.

Pred tým, ako sme zahli za roh, som chytila Zaru za predlaktie, čím som ju zastavila. „Počuj," prehovorila som tichým hlasom, „rozprávala si sa s Tonym?"

Nemusela som jej dvakrát hovoriť o čo ide, hneď to pochopila. „Áno, hovorila," odvetila vážne. „Je to preňho ťažké, ale uvedomil si, že Christopher nie je vinný. Hoci ho ten fakt, že jeho otec..." zasekla sa, „veď vieš ako to pokračuje," mávla nad tým rukou. „Hoci ho ten fakt bolí, je schopný ďalšieho stretnutia a chce spoznať vás oboch," doložila s úprimným úsmevom.

„To som rada," opätovala som jej úsmev a pozrela do zeme.

„A on to ako zvláda? Iste to nie je dobrý pocit ani pre neho."

„No," zamyslela som sa, „preňho je to zrejme ťažšie ako sa zdá. Vieš," zastavila som sa, rozmýšľajúc, či je vhodné Zare hovoriť o tom liste. „Dostal list od svojho otca, ktorý ho pozval na návštevu do väznice. Dosť ho to škrie, myslím si, že nad tým uvažuje." Pokrútila som hlavou.

„Mrzí ma to," vyriekla Zara smutne.

Spoza rohu sa vynorila Marion so zamračeným pohľadom. „Ľudia naokolo si mysleli, že trpím samovravou, keď som sa vám snažila niečo povedať. Lenže vy ste mi neodpovedali, tak som sa otočila a vy nikde. Čo máte zase za tajomstvá?" prižmúrila oči.

„Ale nič," pokrútila hlavou Zara so zaťatými perami.

„Jasné," odvrkla ironicky a otočila sa na odchod. So Zarou sme si vymenili zúfalé pohľady, mykla som plecom.

* * *

Vyučovacie hodiny utekali ako človek na bežiacom páse a čoskoro sme si natešení sadali za jedálenský stôl. Bola som tak hladná, že som nedočkavo vystávala ten dlhý rad a potichu závidela študentom vpredu, ktorí si mohli zobrať svoj obed. Mali sme šťastie, keď sme na terase našli pár stolov voľných. Bolo príjemné počasie, tak prečo ho nevyužiť obedom?

Pomaly sme sa púšťali do jedla, keď sa pri stole objavil Christopher. „Myslel som si, že ste vnútri, všade som ťa hľadal," zasmial sa a vtisol mi pusu na líce. Otočila som sa naňho s veselým úsmevom. „Prišla by si po škole k nám? Na doučko. Pamätáš si piatkové doučovanie, však?"

„Pravdaže," odpovedala som.

„To bola odpoveď pre ktorú otázku?" zmätene sa spýtal.

„Pre obidve," zachichotala som sa. „Pravdaže prídem a pravdaže si pamätám na doučovanie."