Grace Brownová

19.kapitola - Darček

Dobrá nálada sa v našom dome niesla počas nasledujúcich dní až po samé Vianoce. Na Štedrý deň, ako takmer každý rok, zavládla nervozita, ktorá bola teraz o čosi miernejšia. Mama si však každú chvíľu kládla nejaké otázky, niekedy si sama na ne aj odpovedala. Samozrejme, pomáhala som jej, kde sa dalo. Chlapi ešte stihli vyzdobiť dom zvonku a odpratať sneh spred dverí.

Celá príprava sa ukončila možno priskoro, možno v norme. Avšak mama bola spokojná, to bolo hlavné. Všetci sme sa vystriedali v sprche a obliekli si slávnostné oblečenie. Ja som sa rozhodla pre čiernu úzku sukňu s krémových topom. Vlasy som si natočila a výsledok bol úžasný. Cítila som sa maximálne príjemne.

Postupne sme sa zišli v kuchyni, kde sme spoločne začali večerať. Dávno som sa takto výnimočne necítila, veď sme sa pri tomto stole dávno všetci naraz nezišli. Komunikovali sme spolu, akoby sa u nás nikdy nevyskytli nejaké problémy, akoby sme boli úplne harmonická rodina.

V tento večer mi naše problémy takmer vyfučali z hlavy. Snažila som sa ich zmiesť pod koberec a aspoň raz sa netrápiť. Darilo sa to nie len mne, ale aj mame, otcovi či Milesovi.

Po večeri som pomohla mame upratať kuchyňu a uschovať pozostatky, chlapi tiež pomohli. Potom sme si obliekli teplé bundy a vydali sa na večernú prechádzku po meste. Obdivovali sme mestskú výzdobu, ktorej dokonalosť nemala najmenšiu chybičku. Všímali sme si aj domy, okolo ktorých sme prechádzali. Niektoré boli taktiež krásne. Po príchode sme si zahrali stolové hry, pri ktorých nechýbal hlasný smiech.

Neskoro večer sme sa rozhodli ísť spať, pretože sme už nemohli udržať viečka otvorené, únava nás poriadne zmorila. Mama s otcom sa vplazili do mojej izby a prikryli ma a dali pusu na čelo, čo robili, keď sme boli malí. Celkom mi to chýbalo, aspoň som si zaspomínala na svoje detstvo. Bola som si istá, že sa zastavili aj pri Milesovi, lebo som začula, ako sa otvárajú dvere na jeho izbe. Potom mi neostávalo nič iné, len v pokoji zavrieť oči a ponoriť sa do spánku...

Na ďalší deň ráno sme si pod stromčekom našli hrbu darčekov. Veselo sme priskočili k darčekom a každý hľadal tie svoje. V miestnosti sa ozývala radosť, smiech, šťastie. Nie nadarmo sú Vianoce sviatkom rodiny. Cítila som sa dobre, čo sa mi darilo aj v predošlé dni.

Obed sme strávili u starkej. Tu vládla o niečo napätejšia atmosféra, no nikto nezaprel radosť. Starká sa správala napodiv uvoľnene, usmievala sa a za tú dobu, čo sme u nich strávili, nikoho nepoučovala. Možno aj preto sa postupom času vzduch zmiernil a tým pádom sa uvoľnili všetci.

Prišli sme domov okolo pol siedmej. Otec sa s mamou pobrali do obývačky, kde si v tichosti užívali spoločnú chvíľu. Mama si oprela hlavu o otcovo rameno a on ju hladil po vlasoch. S Milesom sme si vymenili spokojné pohľady a pobrali sa do izieb.

Ja som si pred tým ešte uvarila čaj. Kým vrela voda, ktosi pred vchodovými dverami zazvonil. „Otvorím!" zakričala som sa a kráčala k dverám. Jemne som ich otvorila a šokovane hľadela na postavu.

„Veselé Vianoce," povedal Chris so širokým úsmevom, ruky mal uložené za chrbtom. „Nepozeraj na mňa ako na vraha," zasmial sa. Vtedy som sa akoby prebrala z tranzu a opätovala jeho smiech.

„Prepáč, ja... len si ma prekvapil. Rozhodne som nečakala, že cez Vianoce k nám zavítaš," priznala som. Vzala som si z vešiaka v chodbe kabát, obula si topánky a vyšla von k nemu. „Prepáč, že ťa nepozvem ďalej, ale..." nevedela som, ako to povedať. Nechcela som mame robiť starosti s pripravovaním občerstvenia (ktoré by určite nenechala na mňa) a tak som nechala jej a otcovi užívať si ničím nerušenú spoločnú chvíľku.