Grace Brownová

8.kapitola - Lyžovačka

Dni plynuli rýchlejšie ako v škole. Zara mi pravidelne nosila úlohy, asi raz sa prestriedala s Christopherom. Musela som sa jej zveriť o piatku a následnom rozhovore, pretože som o to ešte nestihla povedať. Bol to prakticky normálny rozhovor, nechcela som to veľmi rozoberať. Na konci týždňa som sa znovu ukázala u doktorky na kontrole a odchádzala som s tým, že môžem na ďalší pondelok nastúpiť do školy. Tak sa aj stalo. Ten týždeň bol ťažký; dopisovala som niekoľko písomiek a odpovedala z nejedného predmetu. Našťastie som sa venovala príprave aj počas choroby, tak som to zvládla.

Október prešiel ako voda, začali sa prvé dni mesiaca november. Hneď na začiatku začali padať prvé vločky, ktorým som sa veľmi potešila. Chumáčiky snehu veselo utekali na zem. O pár dní snehová perina narástla do výšky ľudských kolien. Milujem zimu. Milujem vysokú snehovú perinu, teplé oblečenie, dlhé večery pod dekou a so šálkou čaju, zimné športy - celú tú atmosféru.

November však nepriniesol len moje obľúbené ročné obdobie... spolu s týmto predposledným mesiacom v roku prišlo množstvo písomiek, skúšaní či referátov. Takmer stále som sa učila, pociťovala som väčšiu a väčšiu únavu. Avšak stálo to zato, keďže som dosahovala výborné výsledky. Čas, strávený pri knihách, neprekážal len mne, ale aj mojim kamarátom. Tých som úplne zanedbala, čo mi aj vyčítali.

Raz cez prestávku, Henry zakročil: „Nie je to len Gracina chyba. Častokrát pri našich stretnutiach chýbali viacerí. Mali by sme aspoň jeden deň venovať sebe."

„Ale ako?" pýtala sa Marion.

Henry sa zamyslel. Pozrel von oknom na okolitú prírodu, na zasnežené kopce. „Už dávno začala lyžiarska sezóna," zamrmlal. „A my sme ju ešte nevyužili. Tak poďme lyžovať!"

Áno, všetci milujeme lyžovanie. Každú zimu, počas každého víkendu sme sa vybrali na najbližšie lyžiarske stredisko a užívali si sneh.

Henryho nápad odsúhlasili všetci, len ja som sa zdráhala. „No tak Grace," prosil Patrick. „Nemôžeš stále sedieť doma pri knihách. Za chvíľu z toho skončíš na psychiatrii." Mal pravdu. Brala som to až príliš vážne a sama som cítila záťaž. Moje rozhodnutie potvrdili psie oči všetkých kamarátov, ktoré ma prebodávali z každej strany.

„Dobre, idem," odpovedala som nakoniec.

Večer v rovnaký deň som si sadla s mamou pred televízor. „Mami?" oslovila som ju. Možno nebolo najlepšie riešenie rozprávať sa s ňou cez večerné správy. Našťastie nezahundrala nič a venovala mi pohľad. „Môžem ísť v piatok lyžovať?"

„S kým?" znela jej okamžitá odpoveď.

„So Zarou, Marion, Patrickom a Henrym," usmiala som sa.

Zadívala sa na obrazovku. Myslela som si, že rozmýšľa nad tým, ako mi povie, že to nepovoľuje. No nadvihla ruku, aby som počkala, lebo vysielajú niečo zaujímavé. Potom sa znova otočila a odvetila: „Môžeš ísť." Poďakovala som a v bezpečnej vzdialenosti som vzdychla a prevrátila očami. Ako keby nemohla odpovedať hneď, čím by sa mojej prítomnosti zbavila a tak by si mohla vychutnať správy osamote.

V piatok počas vyučovania som si spomenula, že poobede doučujem Christophera. Nemohla som zrušiť lyžovačku, všetci sa na ňu tešili. Vrátane mňa. Napísala som mu správu: „Ahoj, Chris. Dnes neprídem, som dohodnutá s kamarátmi. Prepáč." Neprišla mi žiadna odpoveď. Cítila som sa hrozne. Vôbec mi nedocvaklo, že v piatky chodím k ním, aby som ho doučovala.

Odišla som do garáže, kde boli uložené moje lyže. Usmiala som sa na ne a tešila som sa na svah ako malé dieťa. Očistila som ich od prachu, vyskúšala si lyžiarske topánky a hľadala palice. Výstroj som preniesla do chodby. Uvarila som si zázvorový čaj do termosky a prichystala teplé oblečenie. Čoskoro sa blížil čas na odchod, tak som sa obliekla, do ruksaka prichystala termosku a čakala v obývačke na Patricka.