Grace Brownová

5.kapitola - Bratove vrtochy

Grace pokračuje s trochu kratšou kapitolou, ale verím, že to moc neprekáža. :) Toto je posledná kapitola cez prázdniny. Budem sa snažiť písať vždy, keď budem mať voľno, aby sa tu ďalšia časť objavila čoskoro. ;) Prajem príjemné čítanie! ^^

Mama sa ma ráno spýtala, či náhodou nepoznám miesto, na ktorom by sa môj brat mohol zdržať celú noc. Bez rozmyslu som odpovedala, že neviem. Keď Wilsonovci odišli pred deviatimi rokmi z Toronta, hľadala som útechu u Milesa. Navzájom sme si boli oporou, vedel o mne takmer všetko. Ako sme však rástli a prichádzali do puberty, odcudzili sme sa a teraz o ňom takmer nič neviem.

Pri raňajkách (ktorých sa po dlhých dňoch zúčastnil aj otec) som nenápadne pozorovala mamu. V noci zrejme nespala, mala opuchnuté oči, pod nimi veľké fialové kruhy a slzy sa jej dreli na povrch, hoci ich statočne zadržiavala. Pri prvej otázke v dnešnom dni mi tiež povedala, že jej nedvíhal telefón.

Úprimne som mamu ľutovala. Odjakživa bola starostlivá a bojazlivá. Niekedy to možno preháňala. Vážila som si jej počínanie, no čo je veľa, to je veľa. To na nej Miles nenávidel a často, vlastne vždy, sa na to hneval. V poslednej dobe je to s ním ešte horšie.

V škole som neraz stretla jeho priateľku, Emmu. Chcela som sa s ňou porozprávať, či niečo o ňom nevie, lenže vždy bola nevhodná príležitosť. Keď som stála v rade na obed, všimla som si ju prichádzať do jedálne. Vzala som si obed a poprosila ju, aby si ku mne na chvíľu prisadla. Kamarátov som čiastočne informovala o situácii.

Čakala som ju za stolom na konci jedálne pri dverách. Pozdravila ma s falošným úsmevom. Nie kvôli tomu, žeby sme sa nenávideli. Mali sme dobrý vzťah. Vždy som tvrdila, že je správna pre môjho brata. Keď sme sa spoznali, našli sme si k sebe ľahko cestu. Jej falošný úsmev čosi signalizovalo a dosť ma to znepokojovalo. Určite bude niečo o Milesovi vedieť.

Ako začať? spytovala som sa seba samej. Naozaj som nevedela nájsť vhodný začiatok rozhovoru, tak som si skúmavo prezerala tvár bratovej priateľky. Bola bledá, hoci líca sa červenali. Blonďavé vlasy upravené do zvyčajného vysokého copu (ako to nosievam aj ja) a oblečenie podľa najnovšej módy tvár trochu zvýraznili.

„Čo chceš odo mňa vedieť?" prerušila ticho a tým prerušila moje myšlienky. Tón jej hlasu pôsobil nahnevane. Veď sa tak aj tvárila.

„Niečo o Milesovi," odvetila som. Chvíľu sa zdráhala pozrieť mi do očí, no predsa to urobila. Následne mykla plecami a chcela dodať, že o ňom nič nevie, ale zastavila som ju: „Viem, že ho chceš chrániť. Pozri," nadýchla som sa, „Miles je v poslednej dobe veľmi zvláštny. Netrávi s nami žiadne chvíle, neustále je zatvorený v izbe. Vyjde len keď mu treba ísť na záchod alebo najesť. Mama sa preňho trápi a ja sa nevládzem na ňu dívať."

Po mojom krátkom monológu som si pripadala ako vzduch. Emma hľadela do taniera s polievkou, hrabala v nej lyžičkou – tvárila sa akoby ju to nezaujímalo. „Nič mi k tomu nepovieš?" zarazila som sa. Čakala som, že bude spolupracovať, chce preňho len to najlepšie, pretože ho priam neuveriteľne ľúbi.

„A čo ti mám povedať? Že tvoji rodičia ho k tomu všetkému doviedli sami?" rozhorčila sa.

„Prosím?" nechápala som.

„On sa doma cíti ako vo väzení. Váš otec ho neustále na niečo upozorňuje, kričí po ňom, vydáva rozkazy a zákazy. To nie je normálne! Veď nerobí nič zlé. Dobre sa učí, pomáha vám vo všetkom, čom môže, nedroguje, nepije..." tu sa zasekla a posledné slovo vyslovila opatrne, potom len doložila: „No."